Ukrajinská kuchyňa je založená na miestnych plodinách .. Na trhoviskách sa dá v sezóne vždy zohnať veľa čerstvého ovocia a zeleniny. V lese miestni ľudia často zbierajú huby a lesné plody. Ukrajinci s obľubou zavárajú kompóty, nakladajú uhorky a inú zeleninu, ktorú potom konzumujú v zime. Obľúbená je zverina, ryby z miestnych riek a tiež čierny aj červený kaviár. Existujú aj zaujímavé regionálne kuchyne, napr. Tatárska na Kryme, alebo huculská na Zakarpatskej Ukrajine. Huculi si s obľubou pochutnajú na kukuričnej kaši, ktorá sa nazýva mamalyha a je obdobou talianskej polenty či rumunskej mamaligu. Na salašoch v Poloninách sa tak ako u nás taktiež vyrába bryndza. K tatárskym špecialitám patria býčie žľazy (semenníky), čebureky (pirohy plnené pikantným mäsom a cibuľou) alebo napríklad plov (pilaf) – pokrm z ryže a ovčieho mäsa na spôsob rizota. Na Ukrajine si budete musieť zvyknúť, že rad jedál uvedených na jedálnom lístku v skutočnosti v reštaurácii nemusia mať. Jesť v reštaurácii je pre cudzincov väčšinou lacné, ale pre miestnych to znamená luxus, ktorý si málokto môže dovoliť.

Jedlá

Solanka – patrí rovnako ako okroška skôr do ruskej kuchyne, ale robí sa aj na Ukrajine. Je to veľmi hutná polievka s kúskami mäsa alebo ryby so zeleninou. Kyslo-slanú príchuť jej dodávajú prísady ako olivy, citrón, paradajky, nakladané huby a uhorkový nálev.
Okroška – studená zeleninová polievka, ktorá sa robí z kvasu. Zelenina najrôznejšieho druhu môže byť zmiešaná s mäsom alebo rybou, takže sa rozlišuje okroška zeleninová, mäsová a rybia. Biely kvas, ktorý sa pre výrobu používa, je kyslejší než kvas určený na pitie. Do okrošky sa pridávajú varené vajcia a samozrejme smotana.

Varenyky – plnené cestovinové taštičky podobné talianskym ravioli. Ako náplň sa používajú zemiaky, mäso, kapusta, tvaroh alebo tiež ovocie. Varenyky sa podávajú poliate maslom s kyslou smotanou, sladké varianty s cukrom.

Holubcom – závitky plnené zmesou koreneného mäsa a ryže (alebo pohánky) dusené v paradajkovej omáčke.

Čebureky – v oleji vyprážané závitky plnené mletým jahňacím mäsom a cibuľou s korením a petržlenom. Čeburek je národný pokrm krymských Tatárov.

Derun – ukrajinské zemiakové placky, na ktoré sa pridáva kyslá smotana.

Salo – bravčová slanina alias surová solená bravčová masť je už po stáročia ukrajinskou národnou vášňou a sú mu venované aj niektoré vtipy či dokonca básne a piesne. Často sa konzumuje s množstvom cesnaku.

Syrniki – tvarohové lievance, ktoré sa jedia na sladko ako zákusok. Navrch sa najčastejšie dáva smotana a džem.

Nápoje

Kvas – sladkokyslý penivý, slabo alkoholický nápoj vyrábaný z kvasníc, cukru a (najčastejšie ražného) chleba. Pridávajú sa do neho aromatické ochucovadlá, ako napr. čerešne, jahody, maliny, hrozienka, citrón, zázvor alebo mäta. Predáva sa na ulici z veľkých nádrží väčšinou nefiltrovaný, takže v ňom zostávajú kvasnice a má tak vysoký obsah vitamínu B.

Pivo – je na Ukrajine čoraz obľúbenejší nápoj a mladí ľudia mu väčšinou dávajú prednosť pred vodkou. K najznámejším ukrajinským značkám patrí Černihivská, Lvivska, Rogan, Slavutyč a Obolon.

Vodka – ruský aj ukrajinský národný nápoj. Ukrajinci vypijú vodky (alebo tiež “gorilky”) menej ako Rusi, napriek tomu aj oni pri pití vydržia veľa a cudzinec im sotva bude stačiť. Najznámejšia ukrajinská vodka je Nemiroff.

Čaj – má na Ukrajine rovnako silné postavenie ako v Rusku alebo v Anglicku. Rozšírené sú aj najrôznejšie čaje, ktoré varia tunajšie “bábušky” na vidieku. Čaj sa niekedy namiesto cukru zladí džemom.

Na čo to všetko bolo dobré?

Už som toho v živote precestoval relatívne dosť. Ukrajina mi chýbala do zbierky krajín, ktoré som už videl. Môžem skonštatovať, že moje predsudky po pobyte na Ukrajine padli a celkovo prevážili príjemné, pozitívne dojmy z poznania niečoho nového. Na Ukrajinu sa určite raz vrátim, ale asi zabrúsim o čosi ďalej. Návštevu Užhorodu a samotnej Ukrajiny môžem rozhodne odporučiť každej dobrodružstva chtivej náture.

Peter Šterbák

Mentalita

Ukrajinci sú veľkým národom. S viac ako 50 miliónmi obyvateľov patria k najväčším národom starého kontinentu. Ukrajinci sú Slovania s typickými zakorenenými základnými charakterovými črtami, ako hrdosť, pohostinnosť, temperament, srdečnosť a odolnosť. Ukrajinci si radi potrpia na okázalé gestá a ctia si dávny zákon pohostinnosti. I keby mali trieť biedu, pohostia Vás ako kráľa a vy sa nebudete stačiť diviť nad tým, odkiaľ to všetko zohnali. Sú schopní zadlžiť sa iba preto, aby Vám dokázali svoju štedrosť a pohostinnosť. Nesmiete však zabúdať, že hosťovi vzniká povinnosť oplatiť pohostinnosť svojmu hostiteľovi. To, čo mi okamžite udrelo do očí, bol vzťah k obliekaniu. Aj chudobnejší ľudia sa (pokiaľ im to situácia aspoň trošku umožňuje) obliekajú vkusne a štýlovo. Na Slovensku mám občas pocit, že sme národom športovcov, či trekujúcich turistov. Ukrajinci sú v obliekaní serióznejší., Ženy sa obliekajú skutočne ako ženy, majú svoj štýl a povestný šarm, vďaka čomu bývajú Ukrajinky vyhlásené krásavice. Často volia obuv na podpätkoch i napriek chodníkom, ktoré pripomínajú skôr tankodrom. I účesy obyvateľov sú iné. U mužov dominuje zostrih na Iváňušku – to znamená nakrátko ako čerstvý branec v armáde. U žien sa nedalo nepovšimnúť účes, ktorý je veľmi populárny, a to chirurgicky presná ofina, ktorá mnohokrát vyzerala ako prilba hlavy. Nuž, ale aj to malo svoje čaro a až na malé výnimky to bolo vkusné.

Jazero Karjera a opitý taxikár

Na odporúčanie miestnych ľudí (otázka znela: ,,Kde sa dá dobre vykúpať“) sme sa vydali taxíkom na neďaleké niekoľko kilometrov vzdialené jazero Karjera, hlboké viac než 70 metrov a veľmi čisté. Na jazere bola vybudovaná reštaurácia, bar a v upravenej časti jazera sa odohrával turnaj vo vodnom póle, Počas opaľovania a kúpania sme sa rozprávali s miestnymi a tí nám ochotne dali nové odporúčania kde, čo, ako, za koľko atď. Popoludní som zavolal som nášmu taxikárovi, aby po nás prišiel tak ako sme sa dohodli. Nuž, ale ten mal iné plány a neobťažoval sa ani len zdvihnúť telefón. Tak som sa rozhodol, že trošku dobrodružstva nezaškodí a vydali sme sa na cestu po svojich. Po chvíli sa na nás doslova vyrútilo staré žiguly, akoby nás chcelo zraziť. Zastavilo, dvere sa rozleteli do korán a ja som nakukol, čo za Fittipaldi keruje. Šofér bol doslova pod obraz Boží. Červený, opitý Ukrajinec zareval davaj, sadaj, ideme. Pozerám, že ceduľa taxi bola hodená na zadnom sedadle, tak reku aspoň trošku jazdiť vie, napadlo mi. Nuž, nechcelo sa nám chodiť peši, nasadli sme a nastala adrenalínová jazda, pri ktorej som mal neustále ľavú ruku tesne pri volante šoféra, ak by náhodou. Vodič si ako istiaci prvok vybral stredovú čiaru, čo oproti idúcim šoférom spôsobovalo nemalé šoky (tak ako aj nám). Po chvíli sme zastali na benzínke, kde prišiel personál a natankoval vopred zaplatenú sumu, ktorú som uhradil ja. Bolo to 100 UAH, čo je v prepočte 3 Eurá aj niečo. Počas cesty mestom sme zažili karneval trúbenia a neustále uisťovanie taxikára mimo služby, že on vie, čo robí. Dopravil nás, s obrovskou dávkou šťastia, na dohodnuté miesto a namiesto pozdravu zašomral, že či mu nedám ešte 20 hrivien. Moja odpoveď bola ,,dasvidania“.

Ceny

Človek si na Ukrajine môže dopriať aj to, čo u nás, doma (mám na mysli bežnú populáciu obyvateľstva). Ceny ubytovania, gastronómie, služieb, dopravy (taxíky, autobusy, vlaky) sú pre Slovákov veľmi príjemné. Na predstavu uvediem niekoľko príkladov. Objednali sme si cez booking krásny veľmi slušný wellnes hotel neďaleko centra Užhorodu, kde cena za noc bola po zľave 16 Eur. V hotelovej reštaurácii sa každodenne odohrávali súboje s ukrajinskými gastro delikatesami. Za bežný obed (nie denné menu) človek s polievkou, druhým jedlom, minerálkou, dezertom nechal okolo 5 Eur, a to sme boli vo vychytenej reštaurácii. Naše gastro dobrodružstvá viedli celým Užhorodom a skúsili sme toho skutočne požehnane. Na promenáde s krásnym výhľadom je situovaná vychytená reštaurácia, v ktorej sme si jeden večer dali obrovské hovädzie steaky s kartuškami (zemiakmi) a opekanou zeleninou. Cena bola taká chutná, vynikajúca ako samotné jedlo – 5 Eur. Cena čapovaného piva sa pohybuje okolo 50 centov, cena pressa s mliekom okolo 60 centov, cena obľúbeného boršču sa pohybovala okolo 1 eura. A lacné sú aj taxíky. Ale radím: dohodnúť sa s taxikárom vopred. Tento zoznam by som mohol doplniť o mnoho údajov, ale najlepšie bude ak si to zistíte osobne u nášho východného suseda.

Zakarpatskí Ukrajinci

Od konca 11. storočia až do polovice 20. storočia bolo Zakarpatsko súčasťou viacerých štátnych útvarov: Uhorska, Rakúska, Rakúsko – Uhorska a Československa. Neskôr sa oblasť pričlenila k Maďarsku, potom k Ukrajine a následne k ZSSR. Žijú tu Ukrajinci, Rusi, Maďari, Nemci, Slováci, Česi, Srbochorváti, Rusíni a iní. Je to poriadny mix národností. Výhodou je, že sa viete dorozumieť aj zmiešanou hatlaninou všetkých týchto jazykov. Rusíni (ako napr. náš člen výpravy) majú výhodu, lebo im je ukrajinsky jazyk naozaj blízky. V krajných prípadoch sa z nášho Roba stal tlmočník a prekladateľ hlavne pri mladšej generácii Ukrajincov, ktorí jazykovo nie sú až takí zdatní. Ale našinci nemusia mať obavy, určite sa rukami nohami dohovoríte a ak budete mať šťastie, tak aj plynule nejakým svetovým jazykom. (pokračovanie nabudúce)

Peter Šterbák

Užhorod

Užhorod (rusky Užgorod) je hlavné mesto Zakarpatskej oblasti. Počet obyvateľov je cca 130 tisíc. Mesto leží na rieke Už, obkolesujú ho lesy a rozhodne má čo ponúknuť.
Renesančný Užhorodský hrad je snáď najvýznamnejšou pamiatkou celého mesta. Bol postavený v 13. storočí a je chránený priekopou vysekanou v skale. Ak ste už navštívili Užhorodský hrad, bola by škoda nepozrieť sa do skanzenu, ktorý je v priamom susedstve. Predstavuje približne 30 drevených stavieb, ktoré stáli pôvodne v Zakarpatsku. Jednou z týchto stavieb je aj krásny drevený kostolík sv. Michala.Užhorodská synagóga bola postavená v maurskom slohu v roku 1904. Od doby holokaustu už neslúži svojmu pôvodnému účelu. V súčasnosti je budova sídlom miestnej filharmónie a je chránenou kultúrnou pamiatkou. Predstavuje dominantnú stavbu v samotnom centre mesta a jej červenú fasádu určite neprehliadnete.
Od synagógy vedie údajne najdlhšia lipová alej Európy. Vznikla za 1. Československej republiky. Je priam dokonalým miestom na prechádzku, alebo posedenie na lavičke.
Chrám Krista Spasiteľa predstavuje hlavný katedrálny chrám Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu. Spoznáte ho okamžite podľa kupoly, ktorá je pre pravoslávne kostoly charakteristická. Postavený bol v roku 2000.

V Zakarpatsku je iba jedna jediná pamiatka v románskom slohu – Horjanská rotunda. Bola postavená v 12. storočí a vo vnútri môžete vidieť vzácne fresky z roku 1360.

Príjemným miestom na oddych je Park Laudona založený v roku 1886. K videniu tu sú veľmi staré magnólie, tis obecný, buk lesný, borovice čierne a iné.
Podkarpatská Ukrajina bola v rokoch 1918 – 1938 súčasťou Československa. Pripomína to napríklad pomník T. G. Masaryka na Masarykovom námestí, socha Švejka pri rieke Už, ale aj československé nápisy na miestnych obchodoch a názvy ulíc, či obľúbené české pivo v miestnych pohostinstvách. (pokračovanie nabudúce)

Peter Šterbák

Živé Staré mesto

Pod škrupinou moderného mesta sa nachádza bohatá história. Tú nájdete v v uliciach starého mesta. Nájdete tu množstvo lokálnych pivovarov, barov a reštaurácií – je ich celkovo viac ako 260. Ak raz navštívite Düsseldorf a jeho staré mesto, pochopíte, prečo si vyslúžilo prezývku ,,najdlhší výčapný pult na svete”. Môj Tip – Najznámejším vestfálskym pivom je vrchne kvasené polotmavé pivo Altbier.

Rýnska promenáda

Túto zhruba 1,5 km dlhú cestu pozdĺž jednej z najdlhších riek Európy lemujú bary a kaviarne.. Hlavne počas letných mesiacov sa tu život a atmosféra nezastaví ani v noci. Pohodové večery môžete stráviť aj na obrích schodoch s výhľadom na parníky plaviace sa na rieke Rýn, v ktorej sa zrkadlia posledné lúče zapadajúceho slnka.

Rýnska veža

V Düsseldorfe sa k nebu týči mnoho výškových budov, ale jedna vyniká nad všetkými.. Je to ,,Rheinturm“ (Rýnska veža), ktorá je s výškou 240,5 metrov najvyššia stavba mesta. Hoci sa jedná o telekomunikačnú vežu, vo výške 170 metrov sa nachádza otočná panoramatická reštaurácia a vyhliadková plošina. Pokiaľ budete mať záujem, môžete si teda popozerať celé mesto z vtáčej perspektívy.

Bulvár Königsallee

Ak chcete v meste utrácať peniaze a preferujete luxus, tak určite by ste nemali obísť bulvár s názvom Königsallee – skrátene ,, Kö“. Pretína ho vodná priekopa a aleja gaštanov, pod ktorou sa skrývajú butiky popredných svetových značiek a obchodné domy. Bulvár býva označovaný za jednu z najluxusnejších ulíc Európy, na ktorej môžete občas stretnúť v sprievode nákupných asistentov známe osobnosti.

Moderný Düsseldorf

Samotné mesto určite nadchne každého obdivovateľa modernej architektúry. Snáď najznámejšia scenérie mesta je obrázok prístavu na brehu Rýna, ktorý je obkolesený modernými administratívnymi i obytnými budovami. Táto štvrť je nazývaná Medienhafen. Prestavby starého obchodného prístavu sa ujali svetoznámi architekti a musím skonštatovať, že sa riadne vybláznili. . Každá stavba je svojim spôsobom ojedinelá a nablízku nestojí žiadna iná, ktorá by sa jej podobala.

Centrum kultúry

V meste máte dostatok príležitostí spoznávať aj umenie a históriu. Významná je zbierka galérie K20 – Kunstsammlung Nordrhein Westfalen (na námestí Grabbeplatz). Vďaka umeleckým skvostom maliarov ako Pablo Picasso, Henri Matisse, alebo Piet Mondrian sa radí medzi galérie svetového významu. Umeleckým dielom je i samotná budova galérie, ktorú z diaľky spoznáte podľa čiernej fasády, ktorá je vykladaná žulou. Umením každodenného života sa zaoberá galéria NRW-Forum, ktorá predstavuje design, reklamu, architektúru či módu. V múzeu Kunstpalast môžete okrem ďalších expozícii diel svetoznámych autorov ako Dalí, Warhol či Rubens navštíviť i niektorý z viacero koncertov Roberta Schumanna v multifunkčnej sále.

V budúcom čísle Spišského Patriota ukončím spomienky na Dusseldorf pohľadom na gastronomické špeciality a verte mi, že sa vám pri čítaní budú v ústach poriadne zbiehať slinky.

Peter Šterbák

“IL VOLO“ je talianske operné pop trio, ktoré tvoria tenoristi Piero Barone, Ignazio Boschetta a barytonista Gianluca Ginoble. Títo páni sa zoznámili počas druhej série talianskej talentovej súťaže Ti lascio una canzone, ktorá sa konala v San Reme. Behom prvých kôl súťaže speváci spievali ešte samostatne, ale v ďalších kolách riaditeľovi a tvorcovi súťaže Robertovi Cencimu napadlo dať spevákov dokopy s cieľom vytvoriť trio podobné formácii ,,Traja tenori“ (Placido Domingo, José Careras a Luciano Pavarotti). Speváci sa rozhodli pokračovať v spolupráci i po skončení súťaže a urobili rozhodujúci krok v ich už teraz oslnivej kariére.

Behom niekoľkých rokov si vybudovali vo svete úchvatné renomé, zožali množstvo ocenení a získali milióny fanúšikov. V roku 2011 formácia vyrazila na svoje prvé turné, ktorého súčasťou boli európske, severoamerické a juhoamerické štáty. Ich prvé koncertné DVD s názvom ,,Il Volo“ (Takes Flight – Live from the Detroit Opera House) sa dostalo v štyroch štátoch, vrátane USA medzi 100 najpredávanejších a získalo certifikáciu Platinum Record. Rok 2012 priniesol koncerty s Barbarou Streisand a hlavne vydanie druhého albumu ,,We are Love“. Album sa dostal do Top 100 v americkom rebríčku a španielska verzia ovládla latinskoamerickú ,,Bilboard Chart“. V Mexiku a Argentíne získali páni zlatú dosku. Na konci roku vystupovali na udeľovaní Nobelových cien v Oslo. V roku 2014 zvíťazilo Il Volo na Bilboard Latin Music Awards v kategórii – Najlepšia popová skupina roku. V roku 2015 vyhrala táto formácia svetoznámu spevácku súťaž v San Remo, ktorá ich následne oprávňovala reprezentovať Taliansko na Eurovízii.

Koncerty

Zahrať si ako člen orchestra, s týmto slávnym triom v Nemecku, bola určite zaujímavá výzva, ktorú som rád prijal.
Il Volo bolo pre mňa spočiatku veľká neznáma a vôbec som netušil čo ma s touto formáciou čaká počas turné. Hudbu ktorú produkujú, resp. dramaturgický mix štýlov som si nakoniec veľmi obľúbil a na koncertoch som si užíval hranie a celkovú atmosféru. Počas turné sme navštívili niekoľko nových miest, ktoré som doposiaľ nepoznal a konečne ich môžem zaradiť do zoznamu miest, kde som už bol resp. koncertoval.

Samotní členovia Il Vola vravia, že spievajú klasickú hudbu popovým štýlom a popové piesne klasickým štýlom. Chlapci na koncerte spievajú v rôznych jazykoch (taliančina, nemčina, angličtina, španielčina, latinčina), vďaka čomu oslovujú širokú masu fanúšikov rôznych národností a generácií. Na základe osobných skúseností musím skonštatovať, že najviac oslovia nežnejšiu, krajšiu časť našej populácie – ženy. Pre mňa osobne boli koncerty zaujímavou skúsenosťou, lebo hrať klasiku premiešanú s popom a vlastnou tvorbou nie je bežným javom.

Il Volo zanechalo vo mne príjemný dojem a ja dúfam, že si ešte niekedy v budúcnosti budem mať možnosť zahrať na jednom pódiu s touto talianskou formáciou.

V pokračovaní článku o koncertovaní v Nemecku sa budem venovať mestu, ktoré som si zamiloval, Dusseldorfu a nemeckým kulinárskym špecialitám.

Peter Šterbák

Obchod Finestra funguje od roku 2011, kaviareň s reštauráciou sa pripojili v roku 2016. „Urobili sme tak na základe myšlienky rozšíriť ponuku a dopyt našich zákazníkov o gastro špeciality talianskej kuchyne.“ Od ostatných prevádzok v meste, sa Finestra líši sortimentom. „Robíme si vlastné čerstvé cestoviny, ktoré sa bežne v okolí nevyrábajú. V Taliansku je čerstvá cestovina každodennou súčasťou tradičnej talianskej kuchyne. Usporadúvame oslavy vína: Sv. Urban na Spiši. Tento rok bude už tretí ročník už onedlho, 19. mája,“ vysvetlil majiteľ spišsko-talianskeho podniku.

Vo Finestre si môžete posedieť na terase, ale aj vo vnútri reštaurácie. Môžete tu zorganizovať rodinnú oslavu i stretávky. „Taktiež robievame eventy, catering a rôzne spoločenské akcie v Spišskej i mimo nej,“ povedal Bohumír Šmatlák. Rozširovať prevádzku nateraz neuvažujú. Sú spokojní a vďační svojim zákazníkom.
(sim)

Festival
The International MOZARTIANA Festival – je dobový festival Wolfganga Amadea Mozarta, ktorý sa koná v nádhernej prírodnej scenérii Oliwa Parku, Abbot paláca a katedrály Oliwa v poľskom Gdaňsku. Prvý sa konal v Mozartovom svetovom roku (2006) a funguje až dodnes. Jeho hlavným cieľom je propagovať hudbu Wolfganga Amadea Mozarta prostredníctvom najvýznamnejších umelcov z celého sveta. Festival má tiež za úlohu vrátiť Oliwu (štvrť Gdaňsku) k postaveniu, ktoré malo v čase jeho posledných opátov, keď bola dôležitým spoločenským a kultúrnym centrom poľsko-litovského spoločenstva. Hlavná scéna festivalu sa nachádza v pôvabnej scenérii Oliwského parku. Kostýmami z druhej polovice 18. storočia, osvietením a hudbou Salzburského génia, ktorá znie po celom parku sa stáva absolútne výnimočným a nezabudnuteľným miestom, ktoré očarí každého návštevníka.

Koncert
V jeden krásny, augustový podvečer si ľudia už niekoľko hodín pred open air koncertom začali rozkladať stoličky, deky na zem, alebo vyberali si ešte neobsadené najlepšie miesta pred pódiom. Ja om sa vybral poprechádzať po parku. Všade boli rozložené reproduktory v ktorých znela Mozartova hudba, rôzne svetelné efekty vytvárali nádherné scenérie, ale najviac som bol očarený z krásnych dobových kostýmov, ktoré mali na sebe ľudia (komparzisti). Tí vytvárali pocit, že čas sa zastavil a vrátil o niekoľko storočí dozadu.V tejto atmosfére bola radosť hrať a my sme náš koncert začali dielom W. A. Mozarta – Divertimento F – dur (KV 138), po ňom nasledoval Koncert pre trúbku Es – dur od Jána Nepomuka Hummela (súčasník Mozarta, rodák z Bratislavy), ktorý odohral domáci sólista Poliak Romain Leleu a po pauze nasledovalo jedno z vrcholných diel W. A. Mozarta – Symfónia č. 35 D – dur nazývaná aj Haffnerova (KV 385). Dirigentskú taktovku mal v ruke domáci dirigent Pawel Przytocki. Koncert dopadol na výbornú a my sme ešte dlho do noci spracovávali v sebe atmosféru, ktorá sa vznášala ako obláčik klasicizmu nad parkom Oliwa.

Gdaňsk
Mnohí toto mesto označujú za perlu severu. Je to jedno z najstarších a najväčších poľských miest (okolo pol milióna obyvateľov), ležiace v Pomoransku, na rieke Visla a jeho brehy omýva Baltské more v Gdaňskom zálive. Mesto má bohatú históriu, prekrásne historické centrum, veľký námorný prístav, pláže po ktorých sa môžete poprechádzať (otužilejší jedinci aj okúpať) a mesto sa dá považovať aj za kolísku poľskej slobody. Vysoká teplota morskej vody a množstvo slnečných dní síce nie sú zaručené, ale atrakcie, rôzne kultúrne podujatia a predovšetkým čaro mesta sa Vám odvďačia, pretože Gdaňsk ponúka skutočne more možností. Už po prvej prechádzke nám mesto učarovalo atmosférou historických uličiek, architektonickými pamiatkami ale aj medzinárodným charakterom. Kto sa dozvie, že mesto bolo počas druhej svetovej vojny takmer úplne zničené, nemôže tomu uveriť. Pamiatkári dokázali priam zázrak – dokonale ho zrekonštruovali.

Solidarita
Dejinné udalosti ovplyvnili život krajín za železnou oponou. Bol to štrajk robotníkov Gdaňských lodeníc v decembri 1970. Keď v auguste 1980 sa opäť začali masové štrajky, bol to začiatok pádu komunizmu. Svet sa dopočul o Solidarite a o Lechovi Walesovi. Ten patrí k najznámejším obyvateľom mesta. Je nositeľom Nobelovej ceny za mier a bol prezidentom Poľska v rokoch 1990 až 1995.

Prechádzka mestom
Tú začnem ulicou Dlhý trh smerom k Neptúnovej fontáne – symbolu mesta, ktorému vládne boh mora. Fontánu postavili v roku 1663 a je situovaná pred Dvorom Artusa. Kedysi to bol dom najbohatších kupcov, dnes miesto stretnutí výnimočných osobností sveta politiky, kultúry a vedy. Pozornosť návštevníkov priťahuje kachľová pec Georgia Stelzenera obložená 502 kachličkami, ktoré vytvárajú portréty európskych panovníkov a významných mešťanov. Vedľa Dvora Artusa je dom, v ktorého hornom okne sa každý deň objavuje „Panienka z okienka“. Podobne ako v Prahe turisti obdivujú orloj, v Gdaňsku je to slečna na prechádzke, ktorej hrá hudba. Najkrajšie ulice sú podľa mňa Dlhý targ, Dlhá ulica a Kráľovský trakt, ktorý vedie súbežne s riekou Moltawou od Zlatej k Zelenej bráne. Tu sa nachádzajú najstaršie domy, ktoré vyrástli ešte v stredoveku. K panoráme mesta patrí symbol Gdaňska – stredoveký žeriav, najväčší prístavný výťah Európy z minulosti. Kedysi slúžil na vykladanie tovarov a stavanie stožiarov na lodiach, ktoré sa plavili z Motlawy a vychádzali na more. Plnil aj funkciu mestskej brány. Ďalšie, verím, že zaujímavé, informácie z poľského Gdaňsku o mesiac.
Peter Šterbák

Martin študoval na košickom Konzervatóriu. Ovláda hru na viaceré hudobné nástroje. Pozaunu, alebo trombón, klavír, či organ. Ako sám tvrdí, vďaka trombónu je cieľavedomý a doťahuje veci do konca. „Mojím pôvodným snom bolo hrať v orchestri, mať ženu, dve deti. Pán Boh sa síce niekedy smeje z našich snov, ale ja mu za
to ďakujem.“ Trombón mu vzal istým spôsobom detstvo a čas, ktorý strávil cvičením a tréningom. „Ale človek nemôže mať v živote všetko,“ odvetil sympatický mních.

Martina, pri výbere jeho povolania ovplyvnil známy kňaz, Amantius Akimjak a šiesti františkáni. Ich životy ho fascinovali natoľko, že zmenil svoj štýl života a o rok sa stal rehoľníkom. Láska k trombónu mu však aj napriek poslaniu mnícha zostala. „Ako bohoslovec, či kňaz, som hral v orchestri a Pán mi splnil moje túžby. V orchestrišti, alebo slangovo povedané v “jame”, bolo zaujímavé, sedieť s bývalými spolužiakmi a profesormi. Pozeral som sa na hudbu ako na hobby, nie ako na prácu. Dodnes rezonuje vo mne opera Faust Ch. Gounoda, ktorá je jedným z mojich najsilnejších duchovno- emočno- hudobných zážitkov. Pre
mladú generáciu je azda zaujímavé turné skupiny Desmod Symphony tour, kde som hral aj ja,“ prezradil o sebe.

Martin je vďačný, že mu Boh doprial v živote tieto veci. „Zahral som si Dvořákovú Novosvetskú. Pán profesor Kamil Roško mi povedal, že som dobrý hráč na trombón. Mohol som sa venovať gregoriánskemu chorálu, vďaka ktorému som dosiahol profesúru teológie. Nejaké veľké plány nemám, ale nechávam sa prekvapiť našim Stvoriteľom. V tejto dobe som šťastný, že môžem pracovať v tíme slovenských biblistov. Pracujeme na komentároch žalmov, ktoré sú svojím spôsobom tiež hudbou. Ide o jedno z epochálnych diel,“ hovoril.

Martin nám povedal, že k trombónu sa dostal náhodou, no je za to vďačný. Hrou na tento nástroj sa môže človek uplatniť v symfonickom, v dychovom orchestri, vie učiť dychové nástroje na základnej umeleckej škole. „Všetko je však o cvičení. Uspeje len ten človek, ktorý mu ochotne venuje svoj čas. Je to presne, ako so športom, či maľbou.“
(sim)

Belgicko
Domáci nám svoju kuchyňu stručne opísali tak, že Belgičania si doprajú jedlo množstvom ako v Nemecku a kvalitou ako vo Francúzsku. Naše mlsné jazýčky sa ale najviac nabažili preslávenými miestnymi pivami a vychýrenou belgickou čokoládou.

Vafle (wafles, gaufres)

Belgická sladká špecialita sa predáva na každom rohu po belgických uliciach či už v stánkoch, alebo čokoládovniach. Na hotové cesto sa pridávajú rôzne sladké prísady, predovšetkým cukor, strúhaná čokoláda, džem, ovocie či zmrzlina. Dnes existujú v Belgicku dva základné druhy vafle. Bruselské vafle sa pripravuje z kysnutého cesta, vafle sú ľahké, chrumkavé a s veľkými dierkami. Lutyšské vafle sa volajú podľa mesta Liege (vo Valonsku). Sú menšie, hutnejšie, sladšie a nie tak nadýchané ako bruselské vafle. Majú okrúhly tvar a konzumujú sa vlažné.

Belgická čokoláda

Belgicko podobne ako Švajčiarsko je preslávené výrobou kvalitnej čokolády. Neodolal som ani ja a po potulkách hlavným mestom som otvoril dvere jednej z vychýrených Bruselských čokoládovní. Pri pohľade na to množstvo čokolád, bonboniér som nevedel zamerať a sústrediť sa na jeden bod. Personál čokoládovne bol oblečený vo výrazných červených frakoch a bielych rukavičkách na znak pompéznosti a čistoty. Do špeciálnej, dizajnérsky dokonale upravenej krabičky mi predavač v červenom fraku začal po jednom ukladať vybrané kúsky. Jeho pedantnosť a precíznosť bola neuveriteľná,Na krabičku hodil mašľu, nasprejoval ju levanduľovou vôňou a založil vizitku podniku. Musím uznať, že to bol veľký štýl, ktorý som pri nákupe čokolády ešte nevidel.

Belgické pivo

Belgicko je krajina kde sa pivo leje doslova potokom a to na každom rohu. Domáci vyrábajú v pomere ku veľkosti krajiny jednoznačne najviac druhov a typov pív na svete. Dnes existuje zhruba cca 180 pivovarov, ktoré vyrábajú cez 1000 druhov piva. Všetky sme síce nestihli vyskúšať, ale odhodlanie nám určite nechýbalo. Pivo sa pije zo špeciálnych pohárov s objemom medzi 2 dcl až 1,25 litra. K pivu dostanete často niečo k zakusnutiu ako napr. chlieb s krémovým syrom. V belgickom Leuvene má sídlo najväčšia pivovarnícka firma na svete Anheuser-Busch InBev, ktorá má vo svojom portfóliu napr. miestne pivo Stella Artois, taktiež český Staroprameň, nemecký Beck´s, americký Budweiser či mexickú Coronu.

Holandská kuchyňa

Holandská kuchyňa v sebe spája prvky nemeckej aj francúzskej gastronómie, ale aj aj exotickejšími chuťami a surovinami, ktoré sem zo zámoria, napríklad z Indonézie, dovážali holandskí obchodníci. V Holandsku je najdôležitejším a zároveň aj národným pokrmom syr. Nájdete tu množstvo druhov, ale predovšetkým sú to syry typu gouda alebo eidam. Tieto sa tu vyrábajú aj s rôznymi príchuťami, ako napríklad s korením, cesnakom, rascou alebo so žihľavou. Mnohé národné špeciality sa pripravujú z rýb. Typické sú napríklad slede, slanečky, údený úhor, treska, morský jazyk, granáty, alebo mušle. Medzi tradičné pokrmy patria jedlá z jedného hrnca – stamppot (zmes zemiakov, krúpov, strukovín a slaniny), zemiaková kaša, vyprážané korenené mäso alebo zelenina a mäso v cestíčku. Netreba zabudnúť ani na špargľu, ktorá sa podáva s klasickou holandskou omáčkou.

Zaujímavým zážitkom je sledovať alebo aj vyskúšať holandský zvyk – konzumáciu slanečkov priamo na trhu. Rybu zbavenú hlavy a chrbtovej kosti vezmú medzi dva prsty, za chvostovú plutvu, zaklonia hlavu a vychutnajú si ju!

Pivá pre gurmánov – Holandsko

Ak si pripiť na zdravie v Holandsku, tak určite pohárom piva. Na výber tu ponúkajú tmavé, svetlé, horké, sladké, ovocné, a dokonca aj bylinkové pivo. Môj osobný typ pre gurmánov je absolvovať prehliadku pivovarov alebo pivného múzea. Oplatí sa ochutnať tu napríklad kvasnicové pivo Hoegaarden s príchuťou koriandra a pomarančovej kôry, ktoré je nezameniteľné.

Mentalita obyvateľov Beneluxu

Luxemburčania o sebe radi vravia ako o národe, ktorý vstrebal povahu jednotlivých národnostných skupín. ,,Sme pohostinní ako Škandinávci, diplomatickí ako Angličania, dynamickí ako Američania, precízni ako Nemci, šarmantní ako Taliani, efektívni ako Japonci a máme zmysel pre spolupatričnosť ako Belgičania.“ Holanďania v súkromí prejavujú veľký zmysel pre humor, ale do obchodných záležitostí málokedy zaraďujú anekdoty a vtipy. Naopak Belgičania nás presvedčili o tom, že vtip a humor im nie je cudzí nikde, ani pri práci, či obchodných veciach.

Záver

La La Land in Concert považujem za skvelý projekt a som nesmierne rád, že som ho mohol absolvovať a zahrať si iný druh hudby, než zvyčajne. pár dní po príchode na Slovensko som si v jeden neskorý večer zapol TV a po krátkej prechádzke medzi programami som natrafil na La La Land. Konečne som si ho mohol vychutnať v pokoji a hlavne v jazyku, ktorému rozumiem najlepšie, bez titulkov. Škoda, že cez novinový papier sa nedá prehrať hudba, inak by som Vám sprostredkoval aspoň malú ukážku skvelej hudby La La Landu a tým Vás možno aj nakazil melódiami na niekoľko týždňov.

Peter Šterbák

Jeho tajnou „láskou“ bol vždy klavír. Okrem toho ovláda aj hru na gitare, či pozaune. Umenie sa stalo pevnou súčasťou jeho pracovného i osobného života. „Nesmierne ma obohatilo. No ako daň, si pýta nepredstaviteľne mnoho času, ktorý by som mohol venovať rodine, alebo svojim záľubám.“ Za najväčší úspech považuje, ak z jeho koncertu odchádzajú poslucháči spokojní, šťastní, naplnení pozitívnymi emóciami a oslovení hudbou. „Medzi úspechy počítam aj víťazstvá na súťažiach, absolvovanie štúdia na prestížnej univerzite, koncerty na významných festivaloch a slávnych organoch, či premiéry diel známych autorov,“ vymenoval. Marek si želá, aby ho hudba a umenie, sprevádzali čo najdlhšie a mohol sa im plnými dúškami venovať.

Muzikant sa v Spišskej Novej Vsi narodil a prežil tu kus krásneho života. Chodil tu na základnú školu i na hudobnú. Práve v Spišskej získal prvé umelecké impulzy. „Život ma odtiaľto odvial. Pokiaľ sa človek chce venovať hudobnému umeniu, konzervatóriá, či vysoké školy nájde len v iných mestách. Vzhľadom na možnosti ďalšieho profesionálneho a umeleckého rastu sme sa s rodinou usadili v Nitre. Napriek tomu ostávam navždy srdcom Spišiak. Mám tu rodičov a vždy sa tu rád vraciam,“ rozprával.

Pred dvadsiatimi rokmi sa mu metropola Spiša videla, ako šedé, fádne, ničím výnimočné mesto. Teraz naň pôsobí Spišská Nová Ves, farebnejšie, upravenejšie, modernejšie, krajšie a rušnejšie. „Privítal by som viac hudobných podujatí a festivalov. Ako organista by som mestu želal jeden moderný a kvalitný organ, pri ktorom by si milovníci vážnej hudby, mohli vychutnať tóny skladieb, ktoré tu momentálne nie je možné hrávať,“ zaželal na koniec nášho rozhovoru.
(sim)