Ako každý začiatok, aj ten Luckin bol v Amerike ťažký. „Keď sme po čase spoznali komunitu Slovákov, ľudí, prostredie a slnečnú Kaliforniu, tak sa nám tam zapáčilo.“ Najskôr tam mali upratovaciu firmu, neskôr si založili biznis v tom, čo ich bavilo- fotografovanie. Vo vlastnej fotografickej firme, mali aj fotoateliér. Lucia sa po troch rokoch v Kalifornii vydala. „Zosobášili sme sa na krásnej pláži Laguna beach. Po štyroch rokoch sa nám narodil prvý syn Dávid a tri roky po ňom aj syn Samuel. Obaja sú americkí občania. Po návrate na Slovensko, sme im vybavili aj slovenské občianstvo.“

Rozhodnutie, vrátiť sa späť domov, bolo viac z Luckinej hlavy. „Chýbala mi rodina, a hlavne som chcela, aby deti poznali a trávili viac času s babkami a bratrancami. Tak sme sa v roku 2017 vrátili po 15 rokoch späť na Slovensko. Nad návratom do USA zatiaľ neuvažujeme, ale ani to nevylučujeme. Berieme život tak, ako je a ide. Keď sú deti šťastné, šťastní sme aj my,“ vyhlásila sympatická Lucka.

V Spišskej Novej Vsi sa už udomácnili. Otvorili si tu vlastný fotoateliér (mkfotograf). Práca manželov Kočanovcov baví. Dávajú do nej všetku energiu, lásku a dúfajú, že ich tu udrží, čo najdlhšie. „V Kalifornii bol život jednoduchší, čo sa týka financií a úradov. Na druhej strane bol však aj osamelejší, keďže sme tam žili bez rodiny. Povinnosti však máme rovnaké tu aj tam.“ Okrem nádherných cestovateľských zážitkov sa Kočanovcom po pobyte za hranicami Slovenska zmenil pohľad na život. „Najkrajšie, čo sme zažili v živote, bolo narodenie našich detí. Najťažšie, nemôcť sa podeliť o všetky tie maličkosti. Mať sestry, mamku pri sebe, keď nám deti rástli. Skype a raz do roka návšteva domova to nenahradili. Zatiaľ sme tu všetci štyria spokojní a veríme, že to tak ešte dlho bude.“
(sim)

Podľa Pavla je najťažšie na práci tatéra komunikácia so zákazníkom. „Naopak, najkrajšie je robiť svoje motívy a štýl, ktorý ma baví.“ Pavol používa pri tetovaní mašinku a ihly. „Technika je na každom tatérovi, akú si vyvinie. Stále je, čo sa učiť aj v našom fachu, preto sa chcem v tejto práci zdokonaľovať,“ odpovedal. Ako sám hovorí, najdôležitejšie je robiť tetovača s láskou, radosťou a nie len kvôli peniazom.

Podľa Pavla je kvalitné tetovanie umenie a job, ktorému najmä staršie ročníky príliš neholdujú a nerozumejú. „Česi sú v tomto smere viac otvorení. Myslím, že v globále ľudia vnímajú tetovanie celkom pozitívne.“

Každému, kto túži po „kérke“, Pavol odporúča nasledovné kroky. „Najskôr treba dobre porozmýšľa o motíve, správne si vybrať tattoo umelca a našetriť si na tetovanie peniaze. Kvalitné tetovanie nie je lacné. Každý tatér má inú sadzbu. V Čechách sa pohybuje od 1 000 do 2 500 korún českých za hodinu.“ V Příbrami sa uchytili, ale býva mu smutno za rodinou a chýbajú aj výlety do Slovenského raja. .
(sim)

Ako nám sama prezradila, odišla za lepšou budúcnosťou, chcela pomôcť rodine a dokázať im, že je schopná postaviť sa na vlastné nohy. Najťažší bol pre ňu odchod z domova. „Mala som strach, či ma chytia, alebo nechytia, či ma vyhodia, alebo nevyhodia z krajiny. Najkrajší bol pre mňa pocit samostatnosti, nezávislosti. Aj keď sú Švajčiari veľmi skeptickí, prijali ma srdečne. Najkrajšie vždy bolo, vrátiť sa do rodnej krajiny,“ rozprávala. Spiš navštevuje raz až dva krát ročne.

Henya vedie vo Švajci veľké fitnesscentrum. „Mám na starosti kompletný chod trénerov a mladých učňov v tomto odbore.“ Henya je zatiaľ bezdetná a vo Švajčiarsku má 12 ročný partnerský vzťah. Okrem pracovného času trávi vo fitnesscentre aj množstvo voľného času. „Trénovanie vo fitnesse s činkami je moje veľké hobby. Chodievam každý rok na súťaže kulturistika- bikini fitness. Vo finále som bola stále medzi prvými. V roku 2014 som sa stala vicemajsterkou Švajčiarska.
Rada trávim aj chvíle s priateľmi, v prírode pri jazere, počúvam muziku, chodím tancovať, rada cestujem. Mojou veľkou vášňou sú motorky. Vyše 10 rokov jazdím na Harley Davidson. Je to pre mňa voľnosť na dvoch kolesách,“ povedala o sebe. Aj keď je Henya fitnesska, vie si zamaškrtiť aj na slovenskej kapustnici, parených buchtách a obľubuje aj colu Zero. Rada si pozrie tri oriešky pre Popolušku a z radov umenia jej imponujú diela maliara H. P. Gigera.

Mladá žena tvrdí, že Švajčiarsko je oproti Slovensku vyspelejšie. „V kultúre, cestovnom ruchu, čistote, poriadku a rozmanitosti krajiny. Páči sa mi prístup ľudí. Sú presní, skutočne ako švajčiarske hodinky, spoľahliví, no chladní. Ak by som mala čarovný prútik, vo Švajčiarsku by som zmenila jediné- zmýšľanie Slovákov v zahraničí, pretože sú závistliví.“ Hoci znie život Henye vo Švajčiarsku takmer bez problémov, vyvádza ľudí z omylu, že ani tam pečené holuby z neba samé nepadajú. „Aj tu musíme poctivo zarábať na chlieb, nikto vám nič zadarmo nedá.“ Jej recept na úspech za hranicami znie: vytrvalosť, pevná vôľa, trpezlivosť, chcieť niečo dosiahnuť, vedieť sa prispôsobiť, či už rečou, alebo zákonom a mať záujem.“ Nemčina pre Henyu nebol vážny problém. Hoci sa na základnej a strednej škole učila nemčinu, tá švajčiarska je iná. „Ako Bratislava a Spiš. Prvé tri mesiace som počúvala, potom hovorila.“

V Spišskej Novej Vsi sa jej páči centrum mesta a vôňa domova. Je však aj niekoľko vecí, ktoré by rada zmenila aj v Spišskej. „Parkovanie na sídliskách, chýbajú podzemné garáže, prístup ľudí v obchodoch a na úradoch (česť výnimkám), viac príležitostí na relax v parkoch, otváracie hodiny, bezohľadnosť vodičov voči chodcom na prechodoch.“
-sim-

Petra, ako geológa uchvátila najmä obrovská dynamika krajiny v Andách. „Cestou naprieč Andami od západu sa krajina rýchle mení od pacifického pobrežia s púšťou Atacama, cez horské lesy na vysokohorskú step vo výške 3 – 4,5 tisíc metrov nad morom, nad ktorú sa dvíhajú vulkány s ľadovcami (hoci ste aj v tropickom pásme). Smerom ďalej na východ zostupujete cez hmlové horské lesy do amazonského pralesa. Andy sú zaujímavé aj tým, že sa tam môžete zoznámiť s civilizáciou, ktorá sa od príchodu ľudí na americký kontinent až do 15. storočia vyvíjala izolovane od „Starého sveta“. Väčšina ľudí registruje len ríšu Inkov, a pred nimi v Andách prosperovali napríklad pobrežné kultúry Paracas, Nazca, alebo Moche, neskôr vnútri Ánd Huari a Tiwanaku a v oblasti jazera Titicaca, kultúra Tiahuanaco. Na vidieku môžete stretnúť ich potomkov v tradičnom oblečení.” Scestovaný a rozhľadený Peter prezrádza, že mnohí potomkovia pôvodných indiánov v centrálnych a severných Andách ešte žijú tradičným spôsobom. „Ručne obrábajú polia na strmých horských svahoch, pestujú zemiaky, kukuricu a chovajú lamy a prasatá. V nižšie položených územiach pestujú banány, chlebovník, kávovník, kakaovník, papáju, mango, ale i ryžu. Bežné menu býva podobné nášmu – mäso so zemiakmi a ryžou – navyše je varený banán (kultivar platano – surový nie je jedlý) a veľkozrnná kukurica. V slepačej polievke môžete nájsť i pazúriky, alebo hlavu s hrebeňom. Špecialitou sú pečené morské prasiatka, alebo lamie mäso, pri jazere Titicaca skvelé ryby. Ľudia sú tu skromní, hrdí a pracovití. Ani vo väčších mestách a chudobných oblastiach nevidíte nikoho žobrať. Na vidieku napríklad môžete vidieť ženy, ktoré pradú počas chôdze, alebo pri čakaní na autobus. Od doby španielskej kolonizácie tu prevažuje rímskokatolícke náboženstvo, niektoré tradície však siahajú do čias Inkov.“

Medzi jeho najkrajšie zážitky patria treky v patagónskom pohorí Torres del Paine, pozorovanie ranného rozletu kondorov na Cruz del Condor v kaňone Colca, hra svetla na Machu Picchu, alebo plavba na kanoe riečnymi ramenami Rio Branco v amazonskom pralese v spoločnosti ružových delfínov, či veľkých modrých motýľov Morpho.

Peter je veľký športovec. Má rád hlavne loptové hry, ako futbal, basketbal, či volejbal. „Mojim najobľúbenejším športom je futbal. Fandím Messimu, De Bruynovi a Modričovi. Zo slovenských športovcov najviac obdivujem Sagana. Páčia sa mi napríklad obrazy Vincenta Van Gogha a tvorba Jacka Londona.“ Sympatického Petra láka zažiť atmosféru Himalájí a Tibetu. V Andách by chcel navštíviť bolívijskú časť Altiplana so slanými jazerami, či chilské lesy. „Je množstvo miest, ktoré by som chcel vidieť, len času je málo.“ (sim)

Za jej odchodom do Holandska bola túžba osamostatniť sa a byť nezávislou od rodičov. Mladá žena sa nám priznala, že to ale vôbec nebolo jednoduché. „Keďže životné náklady sú tu oveľa vyššie ako na Slovensku, bola som nútená popri všetkých povinnostiach brigádovať. Dnes sa nad tým už len smejem, no vtedy mi do smiechu nebolo. No na druhej strane mi to ukázalo, ako si vážiť peniaze, ako s nimi hospodáriť a ako si vážiť každé zamestnanie. No myslím si, že život na Slovensku je celkovo ľahší,“ odpovedala.

Viki vždy túžila žiť za hranicami a preskúmať najmä život v západnej Európe. „Holandsko mi dalo úplne inú perspektívu pohľadu na život, na biznis a ukázalo mi možnosti, ktoré som dovtedy nemala. V Holandsku ma veľmi upútalo zmýšľanie ľudí, otvorenosť novým myšlienkam, pracovitosť na vlastných spoločnostiach a alternatívne vzdelanie. Myslím si, že Slovensko má v týchto oblastiach ešte veľa, čo doháňať,“ reagovala mladá Novovešťanka.

Viktória má zázračnú schopnosť extrémne rýchlo sa aklimatizovať hocikde. Odluka od rodiny, domova a priateľov pre ňu až taká náročná nebola. V Holandsku si vytvorila novú „holandskú“ rodinu, do ktorej patria priatelia z celého sveta.

Za svoj najväčší úspech pokladá založenie STARTUPU s názvom Victory art. „Pomáhame umelcom z východnej a strednej Európy presadiť sa na umeleckom trhu západnej Európy. Uvedomujeme si rozdiel medzi možnosťami, ktoré majú a nevýhody oproti umelcom zo západu. Ukazujeme svetu, akí sú talentovaní a šikovní. Umenie východnej Európy je stále vo svojich začiatkoch v kontexte globalizácie, a práve preto je to vzrušujúca cesta.“

Viki vidí najväčšie rozdiely Holandsko verzus Slovensko- v zmýšľaní ľudí a v umeleckom svete. „Holanďania vedia umenie oceniť viac ako Slováci, a to aj napriek tomu, že naše umenie je zaujímavejšie.“ V krajine tulipánov si Viki rada zamaškrtí na stroopwaffels a jej obľúbeným drinkom je Dark & Stormy, teda rum so zázvorovým pivom a limetkou.

Viktória má ešte veľa cestovateľských snov a plánov. „Určite navštívim každú krajinu sveta. V najbližšej dobe sa chcem zamerať, hlavne na východnú Európu.“
(sim)

V Kanade ju najviac upútali ľudia. Vraj sú neuveriteľne priateľskí, milí, navzájom si pomáhajú a ľudia z celého sveta sa akceptujú. V Kanade je vraj všetko úplne iné, ako doma na Slovensku. “Od ekonomickej stability, cez klímu, zima trvá 8 mesiacov. Býva tu aj mínus 40 stupňov,” priblížila.Rada si zamlsá na údenom lososovi, arašidovom masle a sušienkach s krémom z javorového sirupu.

V zahraničí najťažšie znášala odluku od svojej rodiny a manžela. “Prvých pár mesiacov som bola len krôčik od podania výpovede a od nasadnutia do lietadla späť domov. Už som si tu síce zvykla, no rodina mi veľmi chýba. Už sa neviem dočkať,kedy všetkých opäť uvidím.” Možnosť, že sa vrátiť späť do Spišskej síce existuje, no momentálne jej život v Kanade veľmi vyhovuje. “Jediným dôvodom, keď by som sa mala vrátiť je moja rodina.” Jediné, na čo si privyknúť Aďka stale nevie je, že si v Calgary nemôže kúpiť čerstvý ovčí syr, bryndzu, mak a bylinkové čaje.
(sim)

Majka pracuje vo vychytenej reštaurácii, kde podávajú čerstvé morské plody. Jej manžel sa zamestnal vo fabrike, kde vyrábajú okná, dvere, či schody. „Naše dni v práci sú viac než šialene rýchle a náročné. Keďže máme naozaj veľmi dobrý tím, ktorý vedie Slovák, zvládame to bravúrne. Náš šéf je veľký profesionál a nechýba mu ľudskosť,“ pochvaľovala si.

Ako nám mladá žena prezradila, v Írsku nikto nemá núdzu o prácu. „Tu ešte aj smetiari sú hrdí na svoju prácu a chodia do nej radi, pretože pláca, za ich vykonanú prácu, je uspokojivá. V tomto štáte si politici uvedomujú, že ak chcú nízku zamestnanosť a spokojných obyvateľov, musia sa o nich dobre postarať. Platy v tejto krajine, sú minimálne trikrát vyššie, ako v našom regióne a náklady na život sú rovnaké ako na Slovensku. Drahší je tu iba nájom a energie. Človek tu ráno vstáva s úsmevom na tvári a teší sa zo života, ktorý tu má. Vôbec sa necítite previnilo, keď chcete ísť do kina, či na pláž. A prečo? Lebo nerátate posledné drobné v peňaženke,“ odpovedala.

Národným írskym jedlom je Fish and Chips (ryba a hranolky) a írske bohaté raňajky. „Ja nie som raňajkový tip, tá štedrá dávka na tanieri sa jednoducho zjesť nedá. Ryba je fantastická, ale ja si dám radšej „panfried“ verziu, než tú tradičnú, nasiaknutú olejom z fritézy. Keďže pracujem v seafood reštaurácii, zamilovala som sa do čerstvých morských plodov, do Squid-ov a Shrimp-ov (kalmárov a kreviet). Nikdy predtým som morské plody neochutnala,“ vysvetlila.

Podľa Márie Fedákovej sú Íri večne usmiati a milí ľudia. „Je to odraz toho, že vo svojom živote neriešia otázku peňazí. Človek, ktorý sa nemusí obávať, čo bude zajtra, je spokojný a šťastný. Každý deň ide do práce, dobre naladený a rozdáva úsmev, radosť a dobrý pocit, aj svojim zákazníkom. To je asi to, čo mi najviac chýba na živote v našej krajine,“ vyznala sa.

Írsko ju očarilo krásnou zeleňou a zámočkami. „Najviac ma potešilo, keď som zistila, že pre mňa najromantickejšie miesto- “Bantry House”, je vzdialený len hodinu od nás.“

Hoci mladá žena miluje rodnú krajinu celým svojim srdcom, chýba jej v Írsku rodina, príroda, domovina, úprimne tvrdí, že teraz má lepší život, ako ten, ktorý žila v Spišskej. „Určite sa neplánujem vrátiť na rodnú zem, kým som produktívnou a pracovne aktívnou osobou, možno neskôr, uvidíme. Chýba mi finančná istota, ktorú by mala mať každá mladá rodina v našej krajine. Žiť z mesiaca na mesiac je neprípustné,“ priznala.
(sim)