Ako ste sa vôbec dostali k rozhodovaniu a akým smerom sa uberá vaša rozhodcovská kariéra?

Na úvod treba povedať, že rozhodovanie nie je povolanie, keďže na Slovensku sa týmto živiť nedá. Je to skôr hobby. To, ako som s rozhodovaním začal, si pamätám dosť presne. Chodil som do prvého ročníka na „oranžové“ gymnázium v Spišskej Novej Vsi a oslovil ma vtedajší prvoligový rozhodca Pali Novotný, či by som s ním nešiel pískať v jeden športový deň zápas medzi školami, “gympel vs. baňa”. Nezmestil som sa totiž do výberu “gympla”, lebo v tom čase tam bolo ešte veľa štvrtákov a tretiakov, ktorí tvorili veľmi silný ročník. Jediný prvák čo hral, bol reprezentant a veľký talent – Vlado Hovaňák. A odvtedy mi stále, aj na tréningu, keď potrebovali rozhodcu, dali píšťalku do ruky. Oficiálnym školením do zboru rozhodcov som prešiel vďaka Vladimírovi Jasenčákovi, ktorý ma naňho prihlásil cez prázdniny medzi strednou a vysokou školou. Následne som sa za päť rokov, tvrdou prácou a absolvovaním množstva zahraničných kempov pre rozhodcov, dostal do kolektívu extraligových arbitrov. Toto je už moja 13. sezóna v extralige. Od roku 2012 som aj medzinárodným – FIBA rozhodcom. Som dvojnásobným účastníkom majstrovstiev Európy žien v roku 2015 a 2017. Počas predchádzajúcej sezóny som rozhodoval aj tri zápasy európskej časti kvalifikácie na majstrovstvách sveta mužov, ktoré budú budúci rok v Číne. Posledné tri sezóny na klubovej úrovni rozhodujem aj zápasy Champions league v basketbale mužov.

Čo vás na rozhodovaní fascinuje úplne najviac?

Určite ľudia, ktorých môžem vďaka basketbalu stretnúť. Kdekoľvek v zahraničí prídem, sú ľudia priateľskí a ústretoví, a to i napriek tomu, že sa vidíme po prvý krát. A samozrejme ešte šport ako taký, to nádherné divadlo, ktoré môže vyvrcholiť akokoľvek.

Aký trend rozhodovania sa momentálne preferuje v basketbale?

V európskom basketbale fair, no tvrdá hra, bez čo najmenšieho počtu zbytočných prerušení zo strany rozhodcov, tzv. “marginal contacts”, pretože diváci sú zvedaví na športovcov a ich výkony, a nie na koncert píšťaliek rozhodcov. Samozrejme, že sa snažím tento trend aplikovať i na Slovensku, no ono to viac závisí od hráčov, ak hrajú a správajú sa fair, tak im nie je potrebné odpískať také množstvo faulov.

Akou cestou sa uberá basketbal ako taký a ako vidíte postavenie Slovenska, ktoré sa v európskom meradle prepadlo až do suterénu?

Ten európsky sa uberá cestou zrýchlenia a väčšej atraktivity hry pre divákov a ten slovenský ho hádam bude nasledovať. Nemyslím si, že náš basketbal ako celok, je až v európskom suteréne, ešte stále sa dá byť na tom aj horšie. Dôvody tohto stavu vám ale nepoviem, pretože kritizovať je najľahšie a tých kritických mudrlantov, ktorí len rozprávajú ako by to mohlo byť, no nič pre slovenský basketbal skutočne neurobia, je množstvo a ja nebudem ďalším z nich. Osobne obdivujem zanietených jednotlivcov, bez ktorých by bol slovenský basketbal na tom ešte oveľa horšie ako dnes je.

A čo kvalita našej ligy?

K nej môžem povedať len toľko, že ani vlastne neviem, aká v skutočnosti je. Meradlom kvality ligy bola totiž stále medzinárodná konfrontácia s inými ligami. V posledných rokoch len pár tímov nabralo odvahu „popasovať“ sa so zahraničím. V súčasnom stave tak môžem akurát porovnávať jeden tím našej ligy s iným, no nie ligu ako celok. A čo mi chýba? V posledných dvoch kolách našej ligy som mal v zápasoch veľký problém so “stolíkom pomocných rozhodcov”, kde by mali sedieť kvalifikovaní pomocní rozhodcovia s licenciou a pomáhať nám v stretnutí. Skutočnosť je však častokrát taká, že pri „stolíku“ sú “fanúšikovia” domáceho družstva, ktorí komplikujú rozhodcom prácu, pretože sú zaujatí užívaním si výkonu svojho družstva a vlastne ani nevedia čo robia. Boli časy, keď dozor nad prácou pomocných rozhodcov vykonával komisár stretnutia, no už ani týchto ľudí niet. Tiež by som uvítal lepšie technické vybavenie ihrísk, ako je napríklad systém “IRS” (kamerový systém pre správne vyhodnotenie sporných herných situácií), ktorý je nápomocný pre rozhodcu. Taktiež odbúrava frustráciu i nervozitu aktérov stretnutia, tým že okamžite zabezpečí správne rozhodnutie v prípade ľudskej chyby, pretože aj arbiter sa môže mýliť, alebo i v prípade chyby technického zariadenia.

Rozhodcovia v našej lige sú často terčom kritiky. Oprávnene?

Úprimne? Najviac mi chýba komunikácia s rozhodcami a rešpekt voči ich práci. Najväčšími kritikmi sú ľudia, ktorí o práci rozhodcu nemajú najmenšiu predstavu a pravidlá basketbalu ani nevideli. Častokrát nevedia, či majú podobu knihy v tvrdej väzbe formátu A5 či podobu zošita formátu A4. A skúsim aj iný uhol pohľadu na tento dešpekt. Nikdy po celý čas môjho “basketbalového života” som ako rozhodca nenadával hráčovi za to, že netrafil spod koša, či nedal šestku, alebo že neubránil hráča súpera. Taktiež som nikdy nenadával trénerovi žiadneho družstva, že striedal, kedy nemal, alebo prečo vzal či nevzal time-out v pravý čas. No a o tom, že by som niekedy nadával manažérovi družstva či nebodaj majiteľovi alebo inému funkcionárovi, že takto slabo poskladal družstvo, či takéhoto hráča vzal, alebo uvoľnil už počas prebiehajúcej sezóny, ani nehovorím. Uznajte, aký prejav nerešpektovania práce týchto ľudí z mojej strany by to bol? A prečo to „nefunguje“ aj naopak?

Aký máte názor na to, že ani hráči, ani tréneri sa nemôžu vyjadrovať k výkonu rozhodcov do médií?

Myslím, že tento zákaz je pozitívom hlavne pre imidž ako aj celý marketing ligy. Potenciálnych sponzorov nepritiahnu umelo vytvorené škandály, pretože tí, ktorí basketbalu ozaj rozumejú, vedia, že rozhodca nemôže za družstvo, ktoré prehralo, ani dať body, ani ubrániť hráča, či doskočiť loptu. Len ľudia, čo nevedia nájsť dôvod prehry vo vlastných chybách, hľadajú chyby v iných, konkrétne v rozhodcoch. To je univerzálna výhovorka. Tým nechcem povedať, že rozhodcovia nerobia chyby. Robia ich všetci, aj tí najlepší, no práve tí si ich vedia priznať a poučiť sa z nich. Minimalizovanie chýb rozhodcov určite zabezpečí vyššie spomenutý systém “IRS”, ktorý umožňuje v zmysle pravidiel riešiť až 15 druhov sporných situácií.

Vráťme sa k vašej kariére. Aký top zápas ste rozhodovali. Báli ste sa niekedy na palubovke hnevu fanúšikov?

Povestnou čerešničkou na torte bol jednoznačne zápas Partizánu Belehrad v aréne Pionir, kde som zažil neskutočnú atmosféru, ktorá sa slovami opísať nedá. To jednoducho treba zažiť. Na ihrisku som sa nebál nikdy, to skôr pár krát po vypätom zápase, keď ľudia nezvládali príval sklamania z prehry svojho klubu a zároveň ani opojenie z alkoholických nápojov.

Na záver si nemôžeme odpustiť otázku. Ste Spišiak a iste sledujete aj výkony BK 04 AC LB SNV. Mužstvu sa dlhodobo nedarí podľa predstáv, kde je podľa vás príčina
?
Tak toto je ťažká otázka. Som síce Spišiak, no za posledné sezóny som mal možnosť vidieť, práve kvôli vlastnému basketbalovému vyťaženiu, len dva či tri zápasy. Sledoval som len výsledky a tie, máte pravdu, neboli najlepšie, i keď prostredie a podmienky sú na Spiši pre basketbal na veľmi dobrej úrovni. Som ten posledný, ktorý by mohol nájsť príčinu týchto zlých výsledkov. Neviem, či sa po toľkých prehrách nestratila u hráčov víťazná mentalita. Často je rozdiel medzi šampiónom a porazeným len v jeho hlave, v psychickej príprave na zápas. Lepšie túto stránku ale určite posúdi mentálny tréner.

Na záver by som chcel využiť tento priestor na výzvu pre tých mladých ľudí, ktorí rozmýšľajú, čo budú robiť potom, ako ukončia kariéru basketbalistu, no nechcú od basketbalu úplne odísť. Porozmýšľajte nad možnosťou stať sa rozhodcom. Je to krásne hobby a tí najlepší s basketbalom precestujú svet. Pôjdu na miesta, kam určite na dovolenku normálne nepôjdu, spoznajú nových ľudí a iné kultúry, ale čo je najdôležitejšie, nájdu množstvo priateľov z rôznych oblastí bežného života.

Oliver Buza

Tranovej úspešná juniorská kariéra s mnohými kolkárskymi úspechmi a zážitkami

Sympatickej 24 ročnej babe učarovalo váľanie kolkov. S týmto zaujímavým športom sa zoznámila, keď mala trinásť. „Predtým som vôbec ani nevedela, že takýto šport existuje a čo vôbec kolky sú. Raz ma však na ne vzal môj krstný otec, ktorého syn, Mišo Dubiňák, hral za Spišskú Novú Ves. Pamätám si , že Spišiaci vtedy hrali vo Svite a mne sa to celkom zapáčilo. Tak som postupne začala navštevovať miestnu kolkáreň, kde som sa zaúčala do tajov tohto nádherného športu. Kariéru naštartovala tunajšia mestská liga, kolky ma chytili a celú dorasteneckú kariéru som strávila v Spišskej Novej Vsi,“ spomína na začiatky Tranová, z ktorej sa napokon vykľul riadny talent. V individuálnych dorasteneckých kategóriách žiarila, v jej životopise sa vyníma dorastenecký titul Majsterky Slovenska (2013), ako aj jedno striebro (2011), či dva bronzy (2009, 2010). Takéto úspechy nemohli neuniknúť ani reprezentačným trénerom a Lenka začala stvárať kolkárske divy aj na medzinárodnej úrovni. Z kolkárskych majstrovstiev sveta v Sarajeve si v roku 2011 odniesla z tímových súťaží zlato a striebro. O rok neskôr v nemeckom Bautzene si na krk zavesila kompletnú zbierku medailí a juniorskú úspešnú kariéru zakončila v roku 2013 titulom Majsterky sveta U18 v tandeme v maďarskom Zalaegerszegu. Bolo nad slnko jasné, že Spišiačky, ktoré navyše nedokázali zložiť ženský tím, Tranovú neudržia, a tak Lenka odišla zhadzovať kolky do Piešťan. Následne dostali kolky kvôli škole a čiastočne aj „vďaka“ pošramotenému kolenu na tri roky stopku. „Zažila som s týmto športom veľa krásnych zážitkov. Samozrejme, teší každá výhra, každá vybojovaná medaila. Tie z majstrovstiev sveta sú určite výnimočné, no nerobím to prioritne pre to. Ide v prvom rade o dobrý pocit o adrenalín, ktorý sa rodí pri každom hode. Je to aj o dobrej partii a množstve zážitkov. Tie sa zväčša udejú mimo kolkárskych dráh. Pamätám si, ako sme išli zo Sarajeva a niekde v Maďarsku sme dostali defekt na pravé koleso autobusu. Šofér s kamenným výrazom prehlásil, že si máme všetci sadnúť na ľavú stranu a hodnú chvíľu s nami takto cestoval ďalej. Nakoniec po nás musel prísť náhradný odvoz. Tých zlých zážitkov je pomenej. Mrzí ma, pochopiteľne, každá prehra, som športovec, túžim vyhrávať. Razím však zásadu, že každá prehra, nielen v kolkoch či inom športe, človeka niekam posunie. Aj v tomto je čaro športu, prehry nás nútia premýšľať, čo a ako urobiť, aby sme boli v ďalšom zápase úspešní.“ Zaujímalo nás, čo je pri tomto špecifickom športe najdôležitejšie. „V kolkoch rozhoduje sila a technika hodu. Ja príliš silovo kolky nehrám, snažím sa skôr vycibriť techniku a zapojiť do jednotlivých bodov hlavne hlavu. Je to samozrejme aj o odolnej psychike, bez tejto silnej stránky si v tomto športe jednoducho neťuknete,“ dodáva.

Lenka dúfa v úspešný reštart, cieľom návrat do reprezentácie a vydarená Liga majstrov

Po trojročnej prestávke sa tak Lenka Tranová vracia na slovenskú kolkársku scénu. Za svoje nové pôsobisko si vybrala tú najlepšiu možnú adresu, tretry drie na dráhach v majstrovskej Podbrezovej. „Kolkami sa na Slovensku živiť veru nedá. Trénujem v Spišskej Novej Vsi, zápasy hrávam v špičkovom slovenskom tíme v Podbrezovej, kde mám podmienky na ďalší rast. Chcela by som sa vrátiť tam, kde som ako juniorka prestala, i keď viem, že návrat do slovenskej reprezentácie nebude jednoduchý. Som však pripravená pre to urobiť maximum, snažím sa každým zápasom zlepšovať.“ Lenku mrzí, že tento šport je na Slovensku braný tak ako je, no uvedomuje si, že zmeniť to asi nemôže. Je však pripravená robiť kolkom, nielen na Spiši, dobré meno. Prvé zhodené kolky po reštarte svojej kariéry má už úspešne za sebou. Len nedávno sa vrátila z chorvátskeho Zaprešicu, kde sa konal Svetový pohár a Spišiačke v drese Podbrezovej sa aj tam podaril nevídaný tímový kúsok. „V Chorvátsku sa zišlo dvanásť najlepších tímov z Európy a tento Svetový pohár bol aj kvalifikáciou do Ligy majstrov. Som rada, že sa nám napokon podarilo do nej kvalifikovať, zo Spišskej sme v klube dve Spišiačky, okrem mňa si najprestížnejšiu súťaž na svete zahrá aj Danka Klubertová. Určite sa budeme snažiť o to, aby sme v nej obstáli čo najlepšie,“ dodáva kolkárka, ktorá si vo voľnom čase rada zapláva, sleduje svoj obľúbený biatlon so svojou ešte obľúbenejšou babkou, či rada navarí jedlá s ázijským pôvodom. Nedalo sa nám však neopýtať, keďže v Podbrezovej pôsobia dve Spišiačky, či sa náhodou neplánuje ich návrat na „rodné dráhy“. „Určite šanca tu je, ale to prvotne nie je otázka pre mňa. Ja by som však bola rada, ak by sa v Spišskej Novej Vsi vytvoril konkurencieschopný tím. Viem, že nejaké dorastenky momentálne v našom meste trénujú, mám radosť, že do miestnej kolkárne chodia aj nejakí žiaci a aj touto cestou by som chcela vyzvať športu chtivú mládež, nech si prídu do našej malebnej kolkárni, ktorá stojí pri ZOO, zahádzať a okúsiť tento šport. Všetci sú vítaní, príďte si pováľať kolky,“ skonštatovala na záver Tranová.
Oliver Buza

V lete si sa stal členom Výkonného výboru v BK 04 ACLB SNV. Ako k tomu prišlo a čo je tvojou úlohou?

Počas predchádzajúcej sezóny som bol oslovený, či by som nemal záujem pomôcť klubu nejakým spôsobom. Nakoniec konkrétna ponuka prišla v priebehu augusta a ja som ju prijal. Nateraz sa viac – menej zoznamujem s prostredím a so samotným chodom klubu. Mal by som dbať na starosti a verím, že aj na radosti extraligového družstva.

Čo si myslíš o doterajšej príprave a ako sa ti pozdávajú metódy nového gréckeho trénera Georgiosa Bitzanisa?

Štýl nového trénera sa mi veľmi páči. Ja osobne som zástanca tzv. „tvrdšej ruky“. S tým, že je rovnako pozerané na zahraničných, ako aj na našich hráčov. Terajší tréner toto presne predstavuje. Vybudoval si rešpekt u hráčov, má pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať nielen na ihrisku, ale aj mimo neho. Na druhej strane dokáže pochváliť, zatlieskať a zabaviť sa s hráčmi. Čiže z môjho pohľadu zatiaľ dobrý výber trénera. Príprava prebehla štandardne ako každý rok. Tri – štyri týždne poriadnej driny, potom nastúpili prípravné zápasy. Samozrejme vždy je čo zlepšovať. V prípravných zápasoch sa ukázalo veľa chýb, na ktorých treba pracovať. Nakoniec na to sú, aby sa to všetko vyladilo pred sezónou. S niektorými hráčmi je väčšia spokojnosť, u niektorých sa verí, že ten potenciál ešte ukážu. Teraz nám však veľký škrt urobilo zranenie Maťa Majerčáka. Ale musíme to nejako vyriešiť a Maťovi dopriať čas na plnohodnotné uzdravenie.

Ako vidíš pôsobenie A – tímu v nadchádzajúcej sezóne, vzhľadom na kvalitu nášho kádra? Ako to podľa teba vyzerá v ostatných tímoch?

Tím kvalitu má. Najväčšiu za posledné štyri roky. Príchodom Pavla Lošonského sa ešte výrazne zvýšila. Preto verím a dúfam, že sa to ukáže aj v zápasoch. Čierneho Petra v podobe deviateho miesta si nechceme a neželáme vytiahnuť. Rozprávať o nejakom umiestnení do toho a toho miesta, je pre mňa neprípustné. Sľúbiť môžem len boj a chuť po víťazstve. Tak som hral vždy ja, tak chceme, aby hrali aj naši chlapci. Liga je podľa mňa o kúsok vyrovnanejšia oproti minulému roku. Sú dvaja favoriti na titul, Inter a Levice, ostatné družstvá sú výkonnostne na podobnej úrovni. Avšak len nejaké papierové porovnanie na víťazstvo nestačí. Chlapci to natrénované musia ukázať a najlepšie vždy doma pred vlastnými fanúšikmi.

Kto by mal byť v našom drese oporami, na kom a na čom by mala byť postavená naša hra?

Myslím, že príchodom Pavla Lošonského sa jasne vykryštalizovala najväčšia opora. Je to skúsený a veľmi dobrý hráč. Taktiež Viktor Juríček, ten sa ale po artroskopii kolena musí opäť dostať do formy. A tretím do partie je Cameron Williams. Samozrejme od každého, ktorého som nespomenul sa očakáva, že si svoju úlohu v zápase splní na sto percent. Nakoniec individuálny super výkon nikdy neprekoná kvalitnú kolektívnu hru. Verím, že Majerčák, Antoni, Krajňák i ďalší budú nemenej platnými hráčmi ako spomenuté opory.

Čo mládežnícke tímy, ako vidíš ich perspektívu, a s tým súvisiaci progres spišskonovoveského basketbalu?

S výchovou mladých hráčov to u nás ide dole vodou. Pozrime sa na posledné roky, koho sme v Spišskej vychovali tak, aby mal potenciál pre extraligu a reprezentáciu. Je tu len jedno meno – Maťo Majerčák. Taktiež posledným kvalitným Spišiakom v lige je Stano Baldovský. Medzi týmito chlapcami je však 10 – ročný rozdiel. Pravda je tá, a to si musíme priznať, že sme zaspali. V súčasnosti musíme pracovať na rozšírení základne. Čím viac chlapcov, tým väčší výber. Na to je potrebná určitá akcia zo strany klubu. Pevne dúfam, že sa nám podarí vymyslieť a následne zrealizovať veci tak, aby sme pritiahli deti k basketbalu.

Odbočme trochu od Spišskej Novej Vsi. Bol si rešpektovaným hráčom a dlhoročným reprezentantom. Česi nedávno postúpili na MS, my sme na európskom chvoste. Čo je podľa teba príčinou?

Čechom srdečne blahoželám. Je to skvelá správa pre ich basketbal. Pôsobil som tam dve sezóny a videl som, ako sú pre basketbal zanietení. Za celý prístup od financovania, výchove mladých, prístupu klubov k vlastným odchovancom, až po marketing celej basketbalovej súťaže, si to určite zaslúžia. Sú o úroveň až dve vyššie oproti nám. U nás na Slovensku mám niekedy pocit, akoby chcel každý hrať na vlastnom piesočku. Všetci majú patent na všetko. Vždy som si myslel, že šport vo všeobecnosti má spájať ľudí. No bohužiaľ sa tak nedeje. A to je základný kameň úrazu nášho prepadu.

Čo a ako musíme zmeniť, aby sa slovenský basketbal posunul dopredu?

Tak ako som spomínal v predošlej odpovedi. V prvom rade mať záujem a byť ochotný nájsť jednu spoločnú cestu. Potom sa už všetko ostatné dokáže nastaviť. Avšak pokiaľ nebude vôľa všetkých zainteresovaných pozdvihnúť basketbal a dať mu jasný smer, spoločný, dovtedy budeme všetci len nadávať a mudrovať.

Aké je podľa teba postavenie basketbalu v očiach športovej verejnosti a čo je nutné k tomu, aby sa aj v tomto smere otočilo myslenie a pritiekli peniaze?

Basketbal je veľmi pekná hra, dynamická, plná zvratov. Preto si myslím, že pre oko diváka veľmi zaujímavá. V konečnom dôsledku o tom svedčí aj návštevnosť počas stretnutí. Je najvyššia spomedzi všetkých halových športov. Čiže ľudia túto hru vnímajú pozitívne. Je za tým určite aj kultivovanosť prostredia športových hál oproti iných športom. V tomto by som problém nevidel. Avšak z pohľadu pritiahnutia väčších peňazí je to už o niečom inom. Basketbal u nás, v porovnaní napríklad s Čechmi, nie je tak propagovaný ani len vo verejnoprávnej televízii. Záujem zo strany médií je taktiež minimálny. Čiže celkovo pre potenciálneho sponzora basketbal nepredstavuje produkt, do ktorého by sa oplatilo investovať, respektíve prostredníctvom ktorého by sa zviditeľnil. Ďalšou kapitolou je pomoc štátu, krajov a samotných miest. Je to komplexný problém. Na Slovensku šport funguje len s pomocou silného sponzora či nadšenca pre daný šport. A takého nájsť, to je úloha každého klubu.

Oliver Buza

Snom je Ironman, Nora však napreduje postupnými krokmi

A zdá sa, že presne takýto multitalent vyrastá v našom meste. Ešte len 16 ročná Nora Jenčušová, študentka druhého ročníka oranžového gymnázia, začína rázne vystrkovať športové pazúriky. A to hneď v troch športoch. Triatlon, atletika a cyklistika načisto opantali mladučkú Spišiačku a tá začína pomaly zbierať prvé „vážne“ trofeje. Veď je už trojnásobnou dorasteneckou majsterkou SR v triatlone, kadetskou majsterkou SR v cyklistike v pretekoch z hromadným štartom na 60 km, či držiteľkou slovenského juniorského bronzu v behu na 2 000 metrov prekážok. A to sa Nora na šport „vrhla“ až ako dvanásťročná. „Dôvod bol veľmi prozaický. Potrebovala som sa zbaviť nadváhy, a tak som sa dala na plávanie. Vtedajšia trénerka pani Stanková asi videla vo mne potenciál a spolu sme skúsili prvý aquatlon (beh + plávanie). Od toho už bol len krôčik k triatlonu, prvý som absolvovala v roku 2014 a hneď z toho bolo tretie miesto,“ opisuje svoje začiatky mladá gymnazistka. Pre neznalých veci si povedzme, že olympijský šport triatlon sa skladá z troch na seba nadväzujúcich disciplín. Najprv sa pláva 1 500 metrov, následne sa presadne na bicykel, kde si súťažiaci odkrútia 40 km a celé to zakončia 20 km behom. Tento šport ja náročný hlavne na fyzičku, ktorú Jenčušová poctivo trénuje. „Cez leto som makala aj trikrát denne, so začiatkom školského roku sa intenzita znížila na dvakrát denne. Beh trénujem na Tatrane alebo na ZŠ Lipovej pod odborným dozorom pána Zajaca, plávať chodím na mestskú plaváreň, kde sa mi venuje tréner Mirek a bicyklujem v klube CEA Cycling Schwabik. Je výborné, že na Spiši máme priam ideálne cyklistické geografické podmienky, pretože kamkoľvek sa zo Spišskej vyberiete, postaví sa pred vás nejaký kopec. Asi najradšej mám Uložu, ktorá je prudká, no pravidelná, dobrý je aj Grajnár kvôli dĺžke, cesta je tam však v dezolátnom stave. Z cyklistiky sa postupne stala moja najobľúbenejšia triatlonová disciplína, najmenej mi „vonia“ plávanie, tam mám rezervy, na ktorých musím popracovať,“ konštatuje spišskonovoveská nádej, ktorá sa medzičasom prebojovala aj do slovenskej triatlonovej i cyklistickej reprezentácie. Jej vzorom je bermudská triatlonistka Flora Duffy a jej ciele sú vysoké a zdravo sebavedomé. „Určite by som sa chcela vypracovať na úplnú slovenskú špičku v oboch športoch. Zdá sa, že atletika bude len doplnkom, zameriam sa na triatlon a cyklistiku. V triatlone sa túžim postupne dostať na svetové poháre, či vyskúšať si „svätý grál“ medzi triatlonistami – IRONMAN (3,8 km plávanie, 180 km bicykel a 42 km maratónsky beh). Zatiaľ sa mi vyhýbajú zranenia, bežné pády na crosstriatlone, čo je triatlon v horskom prostredí, kde som tiež majsterkou SR, už ani veľmi nepočítam. Raz ma pri tréningu dokonca zrazilo auto, našťastie nič vážne sa mi nestalo. Čo sa týka tých najkrajších pocitov, tak asi ten úplne naj bol, keď som na slovenskom cyklistickom majstráku ukázala čistokrvným cyklistkám, že ich môže poraziť aj triatlonistka.“ Jenčušová tak vpálila do slovenskej mládežníckej špičky ako kométa, v súčasnosti jazdí s o tri roky staršími juniorkami, ktoré pravidelne zdoláva. Zúčastnila sa aj na akciách v zahraničí. Vyhrala preteky olympijských nádejí v Maďarsku, na ostatných postupne zbiera tak prepotrebné skúsenosti. Nora je mladá, sympatická dievčina. Jej rovesníčky postupne „ochutnávajú“ tínedžerský život, do ktorého príliš drina na biku, tartanovom ovále či v plaveckej dráhe nezapadá. Aj v tomto má však naša nádej úplne jasno. „Mňa nikdy nelákali diskotéky či večerné výjazdy. Mám svoje ciele, viem čo chcem dosiahnuť. Veľmi pekne sa chcem poďakovať svojej rodine, ako aj trénerom za podporu, bez nich by som to určite už nerobila.“

Rodina ťahá takmer všetko, otca mrzí postoj miestnej samosprávy

Ako už isto tušíte, triatlon je náročný šport nielen na fyzickú prípravu. Svoje si žiada technika, na ktorej Nora súťaží a v nemalej miere dostáva zabrať hlavne peňaženka hlavného sponzora, ktorým je, ako to už v našich končinách býva, Norina rodina. Hlavne otec Norbert, vložil do dcérinej kariéry celého seba, no tento krok vôbec neľutuje. „Je to nesmierne náročné, no bojujeme ako sa dá. Určite nechceme vyplakávať, dali sme sa na to, a kým budeme vládať, budeme ju akoukoľvek formou podporovať. Nora robí dva náročné športy. Keďže na Spiši nemáme triatlonového trénera, musíme trénovať a teda aj financovať jednotlivo beh, plávanie a cyklistiku. Všetky víkendy máme úplne „zabité“, dcéra má ročne 52 štartov a keď si uvedomíte, že v zime sa nesúťaží, asi si viete predstaviť, aká poriadna záťaž to je. Sami si financujeme cesty, potrebujeme kvalitné bicykle a príslušenstvo, prípravu, regeneráciu, čo stojí poriadny balík peňazí. Keďže začína Nora zbierať aj nejaké vavríny, dostávame sem – tam nejakú podporu, buď z triatlonovej únie alebo z reprezentácie, v porovnaní s celým sezónnym budgetom to je však len malinká smietka. Mrzí ma však niečo iné. Nora reprezentuje Spišskú Novú Ves a celý región, no akoby bola pre kompetentných len vzduchom. Niekedy mám pocit, že je dobrá len na fotografovanie pri rôznych preberaniach ocenení, vždy šli následne sľuby o jej podpore do prázdna. Považujem to už prinajmenšom za úsmevné. Určite sa však nevzdávame, no uvedomujeme si, že vekom pôjde hore aj finančná náročnosť. Zatiaľ tomu podriaďujeme všetko, boli by sme radi, ak by sme dokázali osloviť aj miestnych sponzorov,“ konštatuje otec spišského diamantu, ktorý sa postupne vybrusuje.

Môj dlhoročný a najlepší priateľ, absolvent žurnalistiky, mi vždy prízvukuje, že v solídnom novinárskom článku niet priestoru na názor samotného autora. Že mám článok napísať tak, aby z jeho obsahu bolo posolstvo zrejmé. V tomto prípade si dovolím urobiť výnimku. Počas dlhoročného pôsobenia Spišského Patriota na mediálnom trhu sme sa v športovej rubrike snažili priblížiť vám osudy, plány, vízie, príbehy predovšetkým spišských športovcov. Predstavili sme vám aj nemálo talentov, z ktorých medzičasom vyrástli borci, ktorí splnili svoje sny. Niektorí však svoje nádeje museli pochovať, z rôznych príčin. Suverénnym lídrom týchto dôvodov je však absencia finančných prostriedkov a chýbajúca podpora zo strany miestnej samosprávy. Bolo by nekorektné povedať, že absentuje úplne, zamyslieť sa skôr treba nad jej adresnosťou. Nezaslúžila by si trebárs hrdinka nášho dnešného príbehu väčšiu podporu z radnice, okresu či samosprávneho kraja? Nedokážeme vygenerovať miestne zdroje na podporu talentov? Odpoveď je jasná. Určite sa to dá. Len treba chcieť, vidieť a vedieť.
Oliver Buza

Keď je každý deň strávený v sedle zážitkom. Lučeniča nezastavil ani zúrivý bezdomovec

Najprv v skratke. Hrdina nášho príbehu si do svojho špeciálne upraveného bicykla s 30 kilovou batožinou sadol 15. júla 2018. Cez Slovensko, Rakúsko, Nemecko a Francúzsko dorazil až do Paríža, kde si vychutnal dojazd Petra Sagana na Elyzejských poliach a potom sa cez Nemecko a Českú republiku vrátil 12. augusta späť až do Novoveskej Huty, kde býva. Dohromady prešiel tento 61 ročný cyklonezmar 4 300 km, zodral 5 sad predných plášťov a hlavne zažil množstvo dobrodružstiev, ktoré sa mu vpálili do pamäte navždy. Jeho nevšedný cyklo príbeh začal pred polstoročím v miestnom klube v Spišskej Novej Vsi. „Ako dorastenec som patril do širšej československej špičky, po vojenčine šlo bicyklovanie na vrcholovej úrovni troška bokom. Stále som sa mu aktívne venoval, pretože tento šport je jednoducho môj druhý život. Vypiplal som ako tréner slovenskú reprezentantku Alenu Barillovú, ktorá sa dokonca predstavila na slávnom Giro d´Italia. Neskôr sa pridružili zdravotné patálie s chrbtom, kvôli ktorým som mal dlhšiu pauzu. Napokon som si zaobstaral ležadlový bicykel, ktorý tieto problémy úplne minimalizuje. Medzitým so sa venoval aj in line korčuľovaniu, zúčastnil som sa aj slávnej dvadsaťštyrihodinovky na známom okruhu Le Mans. Bolo to úchvatné predstavenie, pred osemdesiattisícou kulisou korčuľovali šesťčlenné tímy kopírujúc formát známych automobilových pretekov. Stále ma to však ťahalo k bicyklu a keď som objavil jeho ležadlovú formu, bolo rozhodnuté.“ Lučenič pôvodne Paríž vo svojom programe nemal. „Chcel som ísť do Ruska, prejsť až do Odesy a natočiť nejakých 3 000 km, no politická situácia na Ukrajine ma donútila prehodnotiť tieto plány. Potom mi v hlave skrsla myšlienka, že navštívim Paríž a pozriem si Sagana pod Víťazným oblúkom, čo sa mi napokon aj podarilo.“ Ako isto tušíte bez tréningu by túto záťaž ani bývalý vrcholový športovec nezvládol. „Niekoľkokrát som sa bol „prejsť“ okolo Dunaja. Absolvoval som trasu Passau – Bratislava, potom Passau – Bratislava a späť a napokon som si dal dvadsaťštyrihodinovku po toku Dunaja. Tie trasy pozdĺž tohto riečneho giganta sú naozaj nádherné. V minulom roku som sa bicyklom vrátil zo Švajčiarska, kde pracovala synova priateľka. K tomuto zážitku sa viaže aj jedna trpko – úsmevná príhoda. Pred švajčiarskou trasou ma postihol srdcový infarkt. Po návrate z nej som bol na kontrole a doktor sa ma pýtal, ako sa mám a či už pomaly aspoň vyjdem na záhradku. Keď som mu povedal, čo som absolvoval, skoro spadol z nôh, no skonštatoval, že ak toto srdce vydržalo, mám v tom pokračovať. A tak som sa rozhodol pre Paríž,“ opisuje svoje rozhodnutie nevšedný muž, ktorý má okrem tohto infarktu v zdravotnej karte zapísané ešte jedno zlyhanie srdca. Na parížske dobrodružstvo sa vydal 15. júla. Cestou stretol stovky ľudí, každý deň na bicykli bol pre neho nezabudnuteľný. „Viete, ono to celé bolo fascinujúce. Dodnes si pamätám a budem si pamätať každý jeden deň na trase. Z každej strany dostávam otázku, čo bolo to naj. Úprimne? Naj bolo všetko. Každá minúta, každé šliapnutie do pedálu. Úchvatný bol pohľad na Dunaj kdesi za hranicami, keď som sa vymotkal z rakúskych dediniek a v rannom opare som zbadal 300 metrov širokú masu vody. To všetko sa zapisuje do dušičky, do srdiečka a tam to už naveky ostane. Prespával som na autobusových zastávkach, na miestach, kde som si mohol postaviť stan. So spaním mám aj jednu dramatickú príhodu. Okolo Linzu je jedna veľká prírodná vodná plocha, kde som si dopredu naplánoval spaciu zastávku. Rozložil som si môj dočasný príbytok a snažil sa zaspať, no stále som počul, ako sa okolo môjho stanu niekto motá. Na piatykrát, čo som vyšiel von, som zbadal bezdomovca, ktorému som, samozrejme nevedomky, obsadil „flek“. Zjavne mu to vadilo, pretože na mňa dokonca vytiahol nôž, no napokon sme sa aj napriek rečovej bariére nejako dohovorili. Toto však bol asi jediný negatívny zážitok, zväčša som sa stretával s úprimnými ľuďmi, ktorí mi chceli pomôcť. Dvakrát mi v Nemecku ponúkli miestni nocľah, už tá samotná solidarita, že vám niekto cudzí chce pomôcť, čo i len fľašou vody, je veľkým zážitkom. Inak som prespával pod mostami, na zastávkach, častokrát len na karimatke, dnes sú tieto materiály veľmi kvalitné. Aj strava je dnes už na vysokej úrovni v týchto podmienkach, v špecializovaných obchodoch nájdete vhodné jedlo na takéto účely. Schudol som 9 kíl, denný výdaj okolo 8 000 kalórií bolo cítiť. Nedám dopustiť na pivo, ktoré doma vôbec nepijem, no na tejto trase som si ho doprial. Zlatistý mok obsahuje veľa minerálov, stopových prvkov, určite mi dobre padlo. Mal som aj špeciálne prípravky na regeneráciu svalov, v tomto smere som bol pripravený dobre.“ Cesta ubiehala napriek horúčavám Jozefovi výborne, i keď dvesto kilometrové denné porcie dali v tridsať a viac stupňových teplotách telu zabrať. „Je pravdou, že teplo bolo trocha problematické. Denne som do seba vlial asi 15 litrov tekutín, toto som si musel strážiť. Čo sa týka smeru, išiel som podľa navigácie a sem – tam som aj poblúdil. Natočil som asi 400 „bludných“ kilometrov. Profil trate bol hlavne pri rakúsko – nemeckých hraniciach dosť hornatý. Taký Grajnár som absolvoval viac ako dvadsaťkrát. Nevyspytateľné sú hlavne cestičky na francúzskom vidieku, tam je to krátko prudko dole a hneď krátko prudko hore. Nevýhodou tohto biku je, že v stúpaniach sa naň nedá postaviť, náročné sú aj zjazdy, pretože tento stroj má v podstate nápravu a chvíľu trvá, kým sa s ním zžijete. Ale v sumáre môžem povedať, že cesta ubehla v pohode,“ dodal.

V Paríži o tri dni skôr ako Sagan, v pláne je juh Európy

Do Paríža dorazil Lučenič o tri dni skôr ako celý cirkus s názvom Tour de France. Aj preto, že sa mu cestou vyhýbali technické problémy. „Prekvapila ma len spotreba predných pneumatík. Aj vďaka hrubému asfaltu, ktorý pokrýva prevažnú časť francúzskych vidieckych ciest, som zodral 5 sad predných gúm. Aj k tomuto sa viaže jedna príhoda. Keďže mi zásoby náhradných pneumatík dochádzali, navštívil som špecializovanú predajňu vo Francúzsku. Na moje prekvapenie náhrady nemali, no všimol som si, že majú bicykle totožné s mojim, a tak som predajcu poprosil, aby mi predal pneumatiky z nich, o čom on nechcel ani počuť. To ma dosť zarazilo, dovtedy som sa stretával zväčša s ústretovými reakciami. Pod Víťazným oblúkom sa mi roztrhla reťaz, no vďaka rýchlospojke som to vyriešil za dve minúty.“ Víťazného šprintu Petra Sagana sa nedočkal. Tourminátor, ktorého limitovali škaredé zranenia z pádu v jednej z pyrenejských etapách, skončil ôsmy. Jozefovi to však vôbec neprekážalo. „Vôbec si neuvedomujeme, čo v osobe Petra Sagana Slovensko má. Dovolím si tvrdiť, že takýto cyklista sa rodí raz za sto rokov, na Slovensku by sme ho mali nosiť na rukách. Preto ma zarazili reakcie niektorých fanúšikov, ktorým sa ôsme miesto v záverečnej etape málilo, ako aj mediálne šialenstvo, ktoré sa na Petrovu adresu po jeho medializovanom rozchode s manželkou spustilo. Našťastie zväčša som sa stretol s ozajstnými fanúšikmi, zaujal ma plný autobus zo Sabinova, ktorý prišiel nášho majstra sveta podporiť. Spolu sme si vychutnali dojazd, i keď bezpečnostné opatrenia boli pri Víťaznom oblúku extrémne. Musím sa priznať, že tu som aj trošku využil podobnosť môjho bicykla s tým pre zdravotne postihnutých, čím som obmäkčil jednu z kontrol. Každopádne dojazd som si s nadšením pozrel a mohol som s pocitom dobre vykonanej práce nabrať smer – Novoveská Huta.“ Tá ubehla vcelku bezproblémovo, i keď jednu negatívnu skúsenosť z nej predsa len Jozef má. „Je ozaj neuveriteľné, ako rozdielne reagujú šoféri na západ od českých hraníc a ako tí, československí. Kým v Rakúsku, Nemecku či Francúzsku to boli výhradne priateľské blikania či trúbenia, v Čechách a na Slovensku to bola zväčša agresívna jazda šoférov. Sám som šofér a uznávam, že niektorí cyklisti by mali zlepšiť svoje správanie na ceste, no určite si zaslúžia na ceste miesto a rešpekt,“ skonštatoval. Do Novoveskej Huty dorazil náš diaľkový cyklista šťastne a už teraz spriada plány na ďalšiu obdivuhodnú tour. „Ak mi to dovolí zdravie, tak by som chcel na budúci rok prejsť veľkú časť Slovinska. Vraj je to krásne krajina, túžim ju spoznať. Verím, že sa mi to podarí a že mi moja milovaná cyklistika bude robiť spoločnosť ešte dlhú dobu,“ dodal na záver Spišiak, ktorý si Saganov príchod do mekky cyklistiky, pod Víťazný oblúk, prišiel pozrieť na bicykli. Klobúk dole pán Jozef Lučenič.
Oliver Buza

Stratenú dôstojnosť má prinavrátiť Spišiakom grécky lodivod

Priblížiť Spišiakov k návratu k „starým časom“ by mal aj nový tréner. Na Spiš prichádza grécky odborník GeorgiosBitzanis, ktorý sa stane po KrunoviKrajnovičovi a Jerzym Chudeuszovi tretím zahraničným koučom v histórii BK 04 AC LB. Štyridsaťročný svetobežník pôsobil pri reprezentácii Kataru a svojmu novému tímu chce vštepiť hlavne víťazného duch a mentalitu. „Prichádzam stotožnený s víziou, s ktorou ma oslovili funkcionári tohto klubu. Veľmi ma baví pracovať s mladými hráčmi, je to pre mňa nová výzva. Samozrejme, že sa musím zoznámiť s celým fungovaním klubu, no na prvom sedení sme si vytýčili hlavné priority a som rád, že sme našli spoločnú reč. Určite budeme hrať rýchly basketbal s dôrazom na pevnú defenzívu, železnú disciplínu a hlavne na vôľu a ochotu bojovať za klub, fanúšikov či mesto. Len tí hráči, ktorí to pochopia a akceptujú, budú mať moju dôveru a miesto na palubovke. Verím, že spoločne prinesieme klubu víťazstvá, teším sa na túto výzvu,“ skonštatoval nový spišskonovoveský kouč. Ten bude mať dvoch asistentov, ponuku akceptoval doterajší tréner BK 04 AC LB ErichKorfanta, ako aj ďalší mládežnícky kouč zo spišskonovoveskej liahne Radoslav Karabín. „Potrebovali sme priniesť do nášho klubu nový impulz a zároveň zachovať to, čo bolo v minulosti dobré.Pevne verím, že nový tréner nám pomôže pozerať na niektoré veci inak a bude zárukou progresu. Pozorne sme si vypočuli jeho predstavy a vízie, som rád, že sme sa stotožnili v našej filozofii dávať priestor mladým hráčom a basketbalistom, ktorí chcú naštartovať svoju kariéru práve v našom tíme. Detailne sme si rozobrali post za postom, káder budeme zostavovať podľa požiadaviek trénera a samozrejme podľa mešca, ktorý k dispozícii máme“ informoval predseda BK 04 AC LB Spišská Nová Ves, Rastislav Javorský.

Spišiaci aktívni na prestupovom trhu, Juríček pripravený byť lídrom

A Spišiaci veru nezaháľali. V talóne mali len dvoch podpísaných hráčov, Antoni aJuríček by mali v nasledujúcom ročníku patriť k ťahúňom. Novovešťania si veľa sľubujú od pivota Viktora Juríčka, ktorý by po sérii zranení a chorôb chcel výrazne prehovoriť práve v sezóne 2018/19. „Pevne verím, že sa mi už budú choroby a zranenia vyhýbať. Som pripravený byť lídrom tímu, chcem Spišiakom splatiť to, akú mali so mnou trpezlivosť a vrátiť im to výkonmi na palubovke. Manažment vyskladal solídny tím, verím, že budeme konkurencieschopní a budeme sa pohybovať v prvej polovici tabuľky,“ skonštatoval Juríček. Druhým do partie, ktorý si cez leto vďaka minuloročnému podpisu nemusel zháňať angažmán, je „stará“ známa tvár Spišiakov, Adam Antoni. Ten v minulej sezóne pôsobil ako poloprofesionál, čo sa zmení a Adam bude plne k dispozícii novému trénerovi. „Určite to bude nová skúsenosť, ešte ma zahraničný kouč neviedol. Verím, že nám pomôže a rozbehne nový kolotoč. Spišská Nová Ves už pár rokov absentovala v play –off, je načase to zmeniť. Túžim, aby sme odohrali čo najdlhšiu sezónu a aby sme ako tím boli spokojní s tým, čo predvedieme divákom. Teším sa, kedy to konečne začne, i keď viem, že predtým nás čaká veľa tvrdej driny,“ dodal spišskonovoveský krídelník. Aj Antoniho, aj Juríčka by mal presnými prihrávkami nachádzať nový rozohrávač. Kľúčový post v tíme obsadí rodák z nebraskejOmahy, 185 cm vysoký a 79 kg vážiaci Cameron Williams. Odchovanec tamojšej univerzity pôsobil v predchádzajúcej sezóne v NCAA 2. V tíme Metropolitan State College of Denver (Metro St.) patril k ťahúňom tímu. Člen základnej zostavy strávil v 24 zápasoch priemerne na palubovke 31,5 minúty. Za ten čas nastrieľal 20,5 bodu, doskočil 3,2 lôpt a rozdal 2,7 asistencií. Zaujala aj 49,5% úspešnosť streľby, ako aj 39,1% úspešnosť za tri body. V RockyMountainAthleticConference, v ktorej Metro St. pôsobil, obsadil medzi strelcami celkovo druhé miesto. Willamsa si vyhliadol nový tréner Spišiakov a GeorgiosBitzanis očakáva od svojho nového playmakera pozitívne veci. „Videl som množstvo videí s týmto hráčom. Je to výborný strelec, očakávam, že túto povesť naplní aj v našom tíme. Môže hrať na pozíciách 1,2, prednostne s ním počítame na „jednotku“. Bude to jeho prvé európske angažmán, čo je vždy trochu risk, no po osobných rozhovoroch viem, že Cameron sa na túto novú výzvu teší a je pripravený prevziať zodpovednosť. Verím, že sa rýchlo adaptuje a pomôže tímu aj svojmu osobnostnému rozvoju,“ skonštatoval grécky lodivod Spišiakov. Ten na rozohrávke môže aj naďalej počítať aj s talentovaným slovenským reprezentantom Matejom Majerčákom, okolo ktorého bolo počas leta poriadne rušno. „Mal som ponuky z viacerých slovenských tímov, no tá najhorúcejšia bola z českého Ústi nad Labem. Vo finálnej fáze sa to napokon skomplikovalo a nevyšlo to. Tak som sa rozhodol, že ostanem doma, a dokončím štúdium na strednej škole.” Aj Matej zaregistroval zvýšenú aktivitu BK 04 AC LB na prestupovom poli a nové plány a ciele víta. „Určite by som sa chcel po troch rokoch pozrieť do play -off, no hlavne túžim, aby sme hrali basketbal, ktorý sa bude páčiť ľuďom. Osobne sa chcem zlepšovať každým zápasom, každým dňom. Verím, že mi k tomu pomôže aj nový tréner, už sme spolu komunikovali, dúfam, že si získam jeho dôveru a budem členom hlavnej rotácie. Viem, že na “môj” post manažment angažoval Američana Williamsa, no ja sa na konkurenciu teším a vítam ju. Tréner má o tom určite svoju predstavu, verím, že nám to na palubovke aj v kabíne bude šliapať a že si budeme rozumieť,” doplnil Majerčák. Staronovou tvárou v kádri je aj minuloročný kapitán Lukáš Krajňák. Návrh na predĺženie kontraktu od Spišiakov privítal.„Spišská mi dala dobrú ponuku, nebolo príliš o čom veľa rozmýšľať. Na nového trénera sa veľmi teším, bude to prvýkrát v kariére, čo ma bude trénovať zahraničný kouč. Je super, že na pozícii asistenta ostáva ErichKorfanta, ten ma pozná dokonale. Zatiaľ sa zdá, že manažment vyskladal veľmi dobrý tím. Chcem konečne v drese Spišskej Novej Vsi zažívať víťazné pocity a očakávam niečo, čo sme tu už dlho nemali. Postup do play – off musí byť prvotným cieľom, no verím, že štvrťfinále nebude našim stropom. Osobne k tomu chcem prispieť najlepšie ako budem vedieť. V minulom ročníku mi vyšiel výborne úvod, potom šla kvalita mojej streľby dole, toho sa chcem vyvarovať a podávať vyrovnané výkony počas celej sezóny,” skonštatoval.

Kanadská spolupráca pokračuje, Marshall sa vracia do dôverne známeho prostredia

Spišiaci majú už dlhodobo rozbehnutú spoluprácu s kanadským partnerom Niagara RiverLions. Kanadské „riečne levy“ posielajú na Spiš trio hráčov. Na rozohrávke bude k dispozícii trénerovi Bitzanisovi Adam Presutti, ktorý obliekal bielo – modrý spišský dres aj v závere minulej sezóny. Do známeho prostredia sa vráti aj MattMarshall. Jeden z najlepších doskakovačov ligy sa na nové ciele teší. „Už sa neviem dočkať začiatku. Manažment vystaval nový tím s novým trénerom a smelými ambíciami a je na nás hráčoch, aby sme ich naplnili. Po rozhovore s novým koučom mám pocit, že presne vie, čo chce s tímom hrať, aké má ciele a ako ich chce dosiahnuť. Verím, že v kabíne vytvoríme pravý tím, a že sa nám bude dariť,“ skonštatoval Marshall. Novou tvárou, ktorá „ochutná“ slovenskú najvyššiu súťaž bude odchovanec kanadskej UniversityCarleton – JoeRocca. 193 cm vysoký a 87 kg vážiaci basketbalista odohral ostatnú sezónu v tíme Niagara RiverLions. V tamojšej najvyššej súťaži NBL Canada nastúpil na 20 zápasov. V priemere odohral 12,4 minút, nastrieľal 5,7 bodu (48,5% úspešnosť streľby) a doskočil 1,9 lôpt. „Najväčšou Joovou zbraňou je schopnosť vystreliť z akejkoľvek pozície, v tom je veľmi silný. Určite nám pomôže na pozícii 2, 3, na tieto posty má výborné fyzické predpoklady. Očakávam, že dodá tímu energiu a nájde riešenie, ak súper „zavrie“ podkošový priestor. Verím, že aj on zapadne do tímu ľudsky a bude pre družstvo ozajstnou posilou,“ zhodnotil svojho nového zverenca tréner BK 04 AC LB GiorgiosBitzanis. Ten trval aj na posilách pod košom a aj tam našli Spišiaci zaujímavé typy. Zo zaniknutého kádra KB Košice sa manažmentu podarilo dotiahnuť zaujímavého hráča, slovenského pivota Ivana Židzika. V nabitom kádri “býkov” príliš veľa priestoru pod košom nedostával. Odohral v priemere 6,7 minúty, strelil 2,7 bodu a doskočil 1,8 lôpt. “Sme veľmi radi, že sa nám podarilo získať do svojich radov práve Židzika. Som presvedčený o tom, že v našom drese ukáže a rozvinie svoj nesporný talent, priestor na to určite dostane. Navyše je to Slovák, všetci vieme, aká šialená je situácia na trhu práve so slovenskými hráčmi, skonštatoval športový manažér BK 04 AC LB Michal Búza. Posledným,no veríme, že úspešnej skladačky, sa stal ďalší podkošový hráč, odchovanec Bowie State University, EnuomaEbinum. 206 cm vysoký a 100 kg ťažký pivot odohral ostatnú sezónu v španielskej EBA lige. V tíme AquimisaCarbajosa patril medzi lídrov. V 15 zápasoch odohral v priemere 31,4 minúty. Strelil 13,3 bodu, doskočil 9,7 lôpt a zablokoval 1,1 striel. „Enuoma je skvelý atlét, ktorý výborne ovláda priestor v šestke. Navyše je veľmi efektívny v blokovaní striel, verím, že bude výraznou posilou. Je to ďalší mladík, ktorý sa hodí do nášho konceptu a filozofie, s ktorou chceme vstúpiť do sezóny,” stručne zhodnotil svojho nového zverenca tréner BK 04 AC LB SNV George Bitzanis.

Príprava v plnom prúde, manažér aj celý tím, verí v dobrú sezónu

Novovešťania tak poriadne prekopali svoju zostavu na sezónu 2018/19. Prípravu odpálili 10. augusta. Od začiatku sú trénerovi k dispozícii všetci hráči, Spišiaci odohrajú kvalitné prípravné zápasy, súčasťou ktorých budú aj výjazdy do Čiech či Maďarska. „Veľmi dobre si uvedomujeme, že sme našim fanúšikom čosi dlžní. Stáli pri nás v ťažkých časoch a myslím si, že prišiel čas vrátiť im na pery úsmev, do sŕdc radosť a hrdosť. Snažili sme sa vyskladať konkurencieschopný káder, verím, že budeme hrať basketbal, ktorý nám prinesie víťazné pocity. Všetci ich potrebujeme ako soľ,“ dodal spišskonovoveský športový manažér Michal Búza.
Oliver Buza

Ivon prežila najťažší ročník. Oddá sa cyklistickým mukám aj v budúcom ročníku?

Organizátori pridali v šiestom ročníku novú kategóriu. K „starým známym“ trasám na 333 a 222 km dokreslili aj 111km okruh, ktorý zvýšil atraktivitu týchto pretekov. Ten, kto sa aspoň trochu venuje horskej cyklistike,nám dá určite za pravdu, že prejsť čo i len 50 km v zvlnenom spišskom teréne, dá poriadne zabrať. O to obdivuhodnejší je výkon jedinej ženy, ktorá sa postavila na trať a prijala tú najväčšiu výzvu. Ivon Vaľová potretíkrát absolvovala 333 kilometrov dlhú cyklistickú tortúru a potretíkrát to zvládla. Jej autentické rozprávanie sme ponechali bez úprav, aby ste mali z neho ešte väčší zážitok. „Na úvod chcem povedať, že táto 333 bola určite tou najťažšou, ktorú som doteraz absolvovala. Poriadne nám to osolilo počasie, ktoré tu panovalo týždeň pred pretekmi. Častý dážď zmenil chodníčky a cestičky na blatové úseky, ktoré výrazne ovplyvnili výkony všetkých zúčastnených. Hlavne vinou blata som dosiahla najhorší čas zo všetkých mojich účastí, ale kvôli tomu to primárne nerobím. Pritom prvé kilometre boli parádne. Vyštartovali sme od športovej haly v sprievode polície, ktorá nás odprevadila až za mesto, kde sa začal ten ozajstný súboj s kilometrami a ľútou spišskou prírodou. Prvé blato sa objavilo už za Tepličkou, kde som začala šípiť, že to v tomto roku bude poriadna zábava. Úvodným kontrolným bodom bol tunel ORENBURG, tam sme boli ešte relatívne všetci pohromade. Spoznávam starých známych a robím si prieskum, ku komu sa pridružím na noc. V duchu si hovorím, že samu ma do čiernej tmy nedostane ani pár volov, no rozhodnutie s kým nechávam na neskôr, i keď nejaké predbežné dohody predsa len odzneli. Prvý dážď ma „chytil“ na zjazde z Medvedej hlavy. Terén vyzerá ako špongia, častokrát pod vodou jednoducho nevidno, aká hrubá vrstva blata je pod kalužami. Stojíme na Čingove, kde si dávam prvú kofolku, uvedomujúc si, že tento rok to bude masaker. Prvých 100 km mi robil spoločnosť môj priateľ, ktorý absolvoval svoju premíérovú 111 –tku, a tak nám cesta ubiehala lepšie. Pred druhým veľkým kopcom na Suchú Belú nás opäť „chytá dážď“. Nohy mi zatiaľ idú samé, cítim sa fyzicky v pohode. Zaslúžený zjazd po Glackej ceste ma dovedie až do Stratenej, kde sa osviežujem chutným vývarom a kávičkou. Navyše ma tam čaká sestra, ktorá mi svojim úsmevom dodáva energiu. Budem ju potrebovať, predomňa sa stavia ďalší kopec – Grajnár. Ten už idem sama a do hlavy sa mi stále tlačia myšlienky na noc. Sama nepôjdem! To viem určite. Na Závadke som si chcela troška v miestnej krčmičke „oraziť“, žiaden bike však pred ňou neparkoval, a tak sa poberám ďalej. V duchu počítam hodiny a vychádza mi, že ak sa chcem na Poráč dostať ešte za šera, musím pohnúť kostrou. Stretávam cyklistu samotára, spolu dobiehame ďalších dvoch. Ich tempo je však príliš pomalé, potrebujem „kopnúť do vrtule“, aby som Poráč stihla za svetla. Nestihla som…. Zapínam čelovku, chytá ma mierna panika. Už pol hodinu idem v tme, všade okolo šum stromov a listov, každých 10 sekúnd kontrolujem GPS a neomylne sa blížim k Poráču. Sprevádza ma zlovestný brechot dedinských psov, ktorý mi v tme nevdojak pripomína vytie strašidelného psa baskervillského. Navyše som zablatená až po uši, jeden prechod cez kaluž sa príliš nevydaril. Na vytúžený Poráč prichádzam o hodinu neskôr ako v minulom roku, navyše v sprievode policajnej eskorty, ktorú som si náhodne „stopla“ pri vjazde do doliny. Aspoň som spôsobila svojim príchodom trochu vzruchu. Úprimne? Mám toho plné zuby. Nasleduje zaslúžené občerstvenie, mierny oddych a hlavne riešenie najväčšej dilemy – s kým sa vydám do čiernej noci? V duchu sa usmejem, aké ťažké je zohnať si chlapa na jednu noc. Na Poráči nie je nik, na koho by som sa zavesila, dohodnutá partia z Orenburgu je hodinu a pol za mnou, taký časový vankúš veru nemám. Dozvedám sa, že jeden chalan je predo mnou. Štartujem z Poráča s troma cyklistami, ktorí idú 222, v Kolinovciach by sme sa mali rozdeliť. Modlím sa, aby sme dobehli pretekára pred nami. Cyklistický boh však na mňa kašle, len v sprievode čelovky a vnútorného nepokoja z tmavej noci „šľapem“ úplne sama na Kaľavu a Vojkovce. Tesne pred Slatvinou sú však moje prosby predsa len vyslyšané. V duchu sa mojim anjelom ospravedlňujem, červené koncové svetlo je neklamným znakom, že som konečne našla svojho muža na jednu noc. Dobieham ho, no jeho pomalšie tempo ma vôbec neteší. Navyše všadeprítomné blato, ktoré mám úplne všade, v kombinácii s nocou pôsobí úplne demotivujúco. Konečne sa začína brieždiť. Prichádza na mňa únava, okolo piatej, šiestej naberá obludné rozmery. Cestou – necestou prebehnú štyri líšky, ktoré mi však určite nechcú popriať povestnú dobrú noc. Volám kamarátovi Dodovi, aby mi na základe mojej polohy vypočítal, koľko výškových metrov a koľko času mi do limitu, ktorý je 33 hodín, ostáva. Šípim a dúfam, že by mi to mohlo vyjsť. Opäť sa ku mne pridáva môj už vyspatý priateľ Rado a je mi veľkou psychickou oporou. Únava je zničujúca a šrotuje môj zadok, aj posledné zvyšky síl. Slovník, ktorý používam, by sa pokojne hodil do krčmy štvrtej cenovej, no zatínam zuby a posledný iliašovský kopec prekvapivo hladko vybehnem. Ten pohľad na Spišskú je úžasný. Už viem, že ma čaká len zjazd a utrpenie končí. Po 31 hodinách 48 minútach prichádzam do cieľa fyzicky na úplnom dne, no šťastná, že som to dokázala. Sľubujem sama sebe, že to bolo poslednýkrát.“

Koňak po premiére túži po zlepšení. Trúfa si aj na dvestodvadsaťdvojku

Veríme, že Ivonin report bol dostatočne výstižný, aby ste si vedeli predstaviť, čo všetko si jazdci museli na trati vytrpieť. Je o to obdivuhodnejšie, že tento titánsky výkon podala žena. Uznanlivé slová vyslovuje na jej adresu aj niekoľkokrát spomínaný Ivonin priateľ Rado Koňak, ktorý si prvýkrát skúsil aj najkratší okruh merajúci „iba“ 111km. „Je to pozoruhodné, čo Ivon dokázala a zvládla. Ťahal som s ňou posledných 60 km a videl som, v akom je stave, určite je tá záťaž zdrvujúca. No som aj za ňu šťastný, že to zvládla, je to ozaj obdivuhodná žena,“ zložil svojej priateľke kompliment chlapík, ktorý sa postavil na štart spolu s ňou.Raďo odjazdil 111km, a preto sme sa spýtali aj na jeho pocity. „Vinou počasia to určite nebola žiadne prechádzka ružovou záhradou. Musíte mať dobre nastavené obe najdôležitejšie veci pre tento pretek. Nohy a hlavu. Bez tejto kombinácie sa vám to nepodarí. Mne osobne sa išlo celkom dobre, jasné, že som si aj ja prežil krízy, ale zvládol som to. A keď som sa po takmer jedenástich hodinách spúšťal z Grajnára, zaleskla sa mi v očiach aj slzička dojatia. Bol som hrdý na seba, že som to dokázal, že som zdolal sám seba. Vôbec mi nešlo o čas, ten pocit je fascinujúci a v mnohom oslobodzujúci,“ opísal svoju premiérovú účasť. Zaujímalo nás, ako musí prísť človek pripravený, aby nástrahy tej najkratšej trasy zvládol. „Je to určite individuálne, ale myslím si, že do júla, kedy sa preteky konajú, by mal mať od začiatku sezóny pretekár najazdených 500 – 600 km, samozrejme v teréne. Osobne som už tri dni pred pretekmi na bicykel nesadol, bol som vo vode na Vrbove, upravil stravu, zvýšil príjem magnézia. Samozrejme dôležitá je aj technika jazdy, ako aj technika, ktorú máte „pod zadkom“, ale to sú už len doplnkové faktory. Podstatná je chuť zabojovať, vôľa prekonať sám seba a potom to pôjde. Mne sa to veľmi páčilo, na rok by som rád šiel 222, snáď Ivon presvedčím a pôjde so mnou aspoň ako podpora. Tá od šampiónky by sa mi určite zišla,“ doplnil Koňak.
Oliver Buza

Charitatívne akcie podporili rôzne športové osobnosti, Baldovský bol nadšený, Slafkovský s brankárskymi rukavicami

Futbalový štadión FK Spišská Nová Ves bol v túto slnečnú nedeľu doslova obsypaný slovenskými športovými hviezdami. Ich koncentrácia na jeden meter štvorcový bola určite v ten deň najvyššia na celom Slovensku. Výbornú charitatívnu akciu na podporu Slovenského hemofilického združenia zorganizovali spišskí hokejoví bratia, reprezentanti Slovenska, Július a Libor Hudáčkovci. Tí pôsobili ako kapitáni výberov, ktoré si to proti sebe rozdali v strhujúcom futbalovom dueli. Ten sa napokon skončil víťazstvom tímu okolo Jula Hudáčka, ktorý výber svojho brata porazil tesne 7 – 6, no na výsledku až tak nezáležalo. „Myslím si, že to dopadlo výborne. Vynikajúce počasie, vyhrali sme, nikto sa nezranil a vyzbierali sme nejaké peniažky na dobrú vec. Verím preto, že si to zopakujeme aj v budúcnosti,“ hodnotil so spokojnosťou v hlase Julo Hudáček, ktorého doplnil brat Libor: „Sme radi, že prišli športovci i diváci a že sa na Spiši odohrala takáto udalosť. Podstatné však je, že sme aspoň trochu pomohli tým, ktorí to potrebujú,“ zhodnotili vydarenú akciu jej hlavní protagonisti, ktorí okolo seba zhromaždili vskutku zaujímavé tímy. Gro samozrejme tvorili hokejisti zo Spiša, ktorí vyryli nezmazateľnú stopu vo svetovom hokeji. Svoje futbalové umenie predvádzala najnovšia posila Bostonu Bruins Matrin Bakoš, dresy zdatne spotili Denis Godla, Maťo Bodák, či Ľubo Vaic. No tým sa výpočet športových stars zďaleka nekončil. Futbalové finesy i zručnosť pri podpisovaní ukázali aj hokejisti Marek Viedenský, Dávid Skokan, Jaro Janus , Martin Gernát, hádzanársky brankársky guru Richard Štochl, či olympijský víťaz vo vodnom slalome Mišo Martikán. Vodácku česť hájil aj Martikánov nástupca v C1 Marko Mirgorodský, či strieborný medailista z MS, kajakár Jakub Grigar. Samozrejme zastúpenie mali aj „majstri od fachu“, Stano Šesták, Erik Jendrišek , Jaro Mihalík, či Martin Polaček dokonale usmerňovali svojich nefutbalových spoluhráčov. Hetrikom sa v zápase zaskvel aj kapitán basketbalových reprezentantov Slovenska, spišskonovoveský odchovanec Stanislav Baldovský. „ Bola to vynikajúca charitatívna akcia. Bol som milo prekvapený, keď ma Julo sem zavolal, veľmi rád som sa zúčastnil a pomohol dobrej veci. Niektorým deťom nebolo z rôznych dôvodov dopriate športovať, a tak som nadšený, že im môžeme pomôcť aspoň takouto formou. Snáď ich spoločná fotka, či náš podpis aspoň trochu potešil,“ skonštatoval šikovný krídelník, ktorý ukázal, že mu to „sype“ aj vo futbalových kopačkách. V plejáde vynikajúcich borcov sme zahliadli aj mnohonásobného majstra sveta vo vodnom slalome Alexandra Slafkovského. Ani on netajil nadšenie a veľmi rád prijal pozvánku. „Znenazdajky mi zavolal Július Hudáček, a hoci nie som vychýrený futbalista a radšej som sa postavil do brány, neváhal som ani jednu sekundu. My športovci sme v podstate herci na športových podujatiach, kde svojimi výkonmi bavíme ľudí a verím, že hlavne motivujeme deti. Jednoducho musíme byť akýmsi motorom pre mládež, ktorá potrebuje vzory na to, aby videla v pohybe a športe zmysel. Navyše mala táto akcia charitatívny tón, čomu sa nesmierne teším a veľmi rád sa na takýchto akciách zúčastňujem.“

Areál sa hemžil deťmi, Javorský netajil nadšenie, pomôcť prišli všetci oslovení

Hudáčkovci to zorganizovali na jednotku. Kým na hlavnej hracej ploche pod moderátorskou taktovkou Tomaggia z Anténa Rock rádia, bol hlavným ťahákom futbalový zápas hviezd, okolité plochy taktiež žili športom. Svoje ministánky si tu rozložili basketbalisti, hokejisti, hádzanári, futbalisti, a tak sa návštevníci rozhodne nenudili. Mohli si zastrieľať jedenástky, naučiť sa basketbalový dvojtakt, vyskúšať si post brankára v hádzanárskej bráne, či streliť gól hokejkou do ozajstnej hokejovej brány. O mladých šarvancov nebola vôbec núdza, športoviská sa utešene zaplnili. „Je to tu super. Mohol som si kopnúť na veľkú bránu, ujovia pri basketbale mi ukázali ako sa hádže do koša, prvýkrát som držal v ruke hádzanársku loptu. Pozrel som si futbalový zápas a domov si nesiem desiatku vzácnych podpisov,“ neskrýval svoje dojatie sedemročný Šimonko. A spokojný bol aj predseda BK 04 AC LB Spišská Nová Ves Rastislav Javorský. „ Sme veľmi radi, ak sme prizývaní na takéto akcie. Basketbalový klub už v minulom ročníku začal s charitatívnymi projektmi a rozhodne v tom mienime pokračovať. Bratia Hudáčkovci urobili jednu perfektnú akciu a za to im treba rozhodne vysloviť uznanie a poďakovanie, pretože pomohli dobrej veci. Verím, že takýchto akcií na pomoc tým, ktorí to naozaj potrebujú, bude v našej metropole pribúdať.“
Oliver Buza

Brezovaja mrzí nevyužitý potenciál, návrat bude ohromne komplikovaný

Tak ako to už v športe chodí, ak sa darí tak je to najmä zásluha hráčov a trénerov, ak príde horšie obdobie, na vine sú zväčša funkcionári klubov. Ako sa teda na súčasnú realitu pozerá a ako sa s ňou vyrovnáva dlhoročný manažér futbalistov od rieky Hornád Patrik Brezovaj? „Udržať káder, ktorý na jeseň predvádzal nezabudnuteľné výkony pred početnou diváckou kulisou, sa v našich podmienkach kvôli prirodzenému záujmu ekonomicky silnejších klubov nedalo. S hráčmi, ktorí v lete prišli, sme boli vopred dohodnutí a motivovali ich aj tak, aby sa v druhej lige ukázali a posunuli do klubov, kde si nielen po športovej stránke pomôžu. To je momentálne asi jediná reálna motivačná filozofia väčšiny spišskonovoveských športových klubov. Konkurovať ponukám zahraničných nižších líg často nemôžu ani naši fortunaligisti. Niektorí hráči sa v priebehu zimy posunuli do mužstiev, ktoré pracujú na profesionálnejšej úrovni po viacerých stránkach a vo svojej športovej kariére si týmto pomohli. Určite sme však až taký odliv nepredpokladali, boli sme presvedčení, že sa nám podarí po historickej eufórii z jesene presvedčiť okolie, že dokážeme byť konkurencieschopní. Verili sme, že úspešné pôsobenie osloví niekoho, kto by nám v náročnej druholigovej spoločnosti dokázal pomôcť zabezpečiť ďalšie, možno aj dlhodobejšie pôsobenie. A najmä v tomto sme sa dosť prepočítali a zažili asi najväčšie sklamanie, lebo práve opak bol pravdou. Celá zimná príprava sa potom niesla v neistote, tréningová dochádzka a morálka nebola prirodzene dobrá. Nevedeli sme na čom sme a čo si môžeme vlastne dovoliť. Káder sme aj preto poskladali na poslednú chvíľu hráčmi, ktorí ešte boli dostupní. Tým uprieť snahu nemožno, no futbalovú kvalitu na takú vážnu súťaž viacerí hráči žiaľ nemali. „Varili“ sme z toho, čo sme si mohli dovoliť, no aj tak sme dúfali, že potrebných šesť- sedem bodov na jar získame. Osudovým a dnes už asi všetci vieme, že aj „zlomovým“ momentom jari pre nás bol úvodný domáci zápas proti rovnako zdecimovanému Zvolenu. Mali sme ho pevne pod kontrolou, nepremieňali sme však jednu šancu za druhou. Takýto zápas „blbec“ príde raz za čas, pre nás prišiel v najnevhodnejšom období. Súper bol dvakrát pred našou bránou a vyhral 1- 0. Vtedy som nielen ja začal tušiť, keďže nasledovala séria stretnutí s pre nás ťažkými súpermi, že je to dosť zlé a čaká nás tvrdý boj o druholigový život. Zhrniem to asi tak, že naše mužstvo, ktoré sme si mohli dovoliť zložiť pre odvetnú časť, nemalo potrebnú kvalitu, nehovoriac o tréningovom deficite jednotlivcov s prípravného obdobia a v závere už ani psychické sily, aby sa dokázalo v tejto konkurencii zachrániť. Ako málo nám k tomu nakoniec stačilo, si uvedomíme možno až odstupom času a bude to ešte viac mrzieť,“ hodnotí nevydarenú jar spišskonovoveský manažér. Za jeho slovami sa dá priam vycítiť, že problémom sú, ako inak, financie. Kde sa teda zasekol ich tok? „Samozrejme, vždy je to o financiách, ktoré viete dať dokopy. Pozrime sa ale reálne, čo sa deje v celom slovenskom športe a po príklad nemusíme ísť ďaleko, stačí spomenúť neďaleké Košice. Nehovoriac o situácii ohľadom nešťastného a nedotiahnutého Zákona o športe. Nerobme si preto ilúzie, že práve v Spišskej dokážeme divy. Už pred začiatkom celej sezóny sme dlhšie zvažovali naše možnosti a vedeli sme, že to nebude jednoduché. Určite by som bol ale osobne proti, ak by sme si povedali, že do súťaže nejdeme. Preto nielen mňa dosť hnevajú názory, ktoré sme taktiež počúvali, načo sme niekam postupovali a mali sme radšej hrať súťaž, na akú máme. Takéto myslenie nemá so športom nič spoločné. Fungovali sme možno v skromných druholigových podmienkach, keďže sa viac financií aj napriek snahe viacerých, ktorí to nevzdali, nepodarilo zabezpečiť. Nemienim však hádzať vinu na niekoho iného, aj keď pochopenie našich ambícii sme samozrejme očakávali. Rozumeli sme sčasti aj argumentom predstaviteľov mesta a samosprávy, ktorých sme samozrejme taktiež žiadali o navýšenie prostriedkov, že výrazná časť z nich sa použila a použije na rekonštrukciu nášho futbalového štadióna. Tá je po len minimálnych investíciách v predošlom období kvôli známym problémom s pozemkami už dnes takmer nevyhnutne nutná. Myslím, že aj futbalisti a najmä naši mládežníci si zaslúžia pôsobiť v dôstojnejšom športovom stánku, akým je v našom meste napríklad zimný štadión, športová hala či napríklad plaváreň. Napriek všetkému si ale dovolím tvrdiť, že počas troch rokov v druhej lige sme klubu a ani nášmu mestu hanbu neurobili a pripravili futbalovým fanúšikom mnoho nezabudnuteľných okamihov. Som však ale taktiež trochu sklamaný, že nie všetci asi pochopili jedno, v akej vážnej futbalovej súťaži sme pôsobili a ako ťažko ju bolo po dlhých rokoch pre Spišskú vybojovať,“ dodáva Brezovaj. Na pery a pero sa tak natíska otázka, čo bude ďalej so spišskonovoveským futbalom? „Druholigové pôsobenie bolo pre klub hlavne finančne náročné, možno tá druhá liga bola naozaj momentálne priveľké sústo, ale zanechá určite v mnohých pozitívnu futbalovú emóciu. Vieme aspoň, čo prináša pôsobenie v takejto profesionálnej súťaži a čo je potrebné, aby ste v nej mohli prípadne niekedy v budúcnosti fungovať. S určitým odstupom času to bude potrebné triezvo, bez emócii zhodnotiť a povedať si, ako ďalej. Jasné, urobili sa aj chyby, v súčasnosti sme dosť dlžní našej mládeži, to nepopieram. No tiež si musíme uvedomiť a pochopiť, že postavenie a určitá „vážnosť“ klubu sa vždy posudzuje v športovej verejnosti najmä podľa pôsobenia a postavenia mužstva dospelých. Futbal v Spišskej má svoju bohatú históriu a mládežnícku základňu a ani vypadnutím určite neskončí. Dnes ešte možno nie, ale až s odstupom času si uvedomíme, čo sme v posledných rokoch dokázali a v akej súťaži pôsobili. Pre mňa osobne aj s ohľadom na budúcnosť a ďalšie plány klubu je dosť podstatné, aby sme mali čo najskôr v meste dôstojný futbalový stánok,“ doplnil spiškonovoveský manažér.

Ondáš aj Zekucia unisono tvrdia. „Na jar nám chýbala kvalita“

Futbal však na ihrisku nehrajú funkcionári a manažéri, ale futbalisti, ktorých vedie tréner. Zaujímalo nás teda ako sezónu videl kouč Branislav Ondáš, čo im herne chýbalo k tomu, aby boli konkurencieschopní. „Myslím, že nám chýba kvalita a trochu šťastia. Vo viacerých najmä domácich stretnutiach sme neboli o nič horší ako naši súperi. V zápasoch so Zvolenom, Podbrezovou a Novým Mestom sme boli podľa môjho názoru lepším mužstvom a mali sme vyhrať. Taktiež s Pohroním, Trebišovom, či Šamorínom sme odohrali remízové zápasy, no žiaľ bodovať sa nám podarilo len s Pohroním. Možno to vyznieva alibisticky, ale je veľmi ťažké nahradiť siedmich hráčov, ktorí nás v zime opustili. Chlapci, ktorí prišli, sa naozaj snažili, ale mnohí z nich prišli k nám týždeň pred začatím súťaže a aj preto bolo veľmi ťažké nahradiť kvalitu, ktorá nám počas zimnej prestávky odišla,“ skonštatoval novoveský tréner. Namotivovať hráčov, ktorí hrali prakticky zadarmo, asi ľahké nebolo. „Je to ozaj veľmi náročné. Pri mužstve som piaty rok a počas tohto obdobia som bezproblémový priebeh čo sa týka financií zažil asi len jeden ročník. Toto je tretí rok, v ktorom naše mužstvo účinkuje v 2. lige a zabezpečenie klubu a financií je preto omnoho náročnejšie. V podstate ako jediné mužstvo v súťaži sme zložení z 80% z amatérov, ktorí denne pracujú a poobede sa snažia trénovať. Ostatné mužstvá pracujú s profesionálmi, kde sa často trénuje aj dvojfázovo. Naši hráči musia často kvôli pracovným povinnostiam vynechávať tréningový proces a to sa zákonite odzrkadľuje aj na ihrisku v náročných zápasoch. Ak zoberieme na vedomie ešte problémy s financovaním, tak každý človek, ktorý len trochu rozumie futbalu a vôbec športu, musí chápať, prečo je ťažké hráčov namotivovať a žiadať od nich denno-denne špičkové výkony.“ Ani Ondášovi nie je ľahostajná budúcnosť spišskonovoveského futbalu, no aj on dvíha varovný prst. „Poviem to úprimne, že momentálne neviem vôbec povedať, čo bude s futbalom v našom meste. Je ale určite škoda, že sa tu nevytvorili podmienky pre zotrvanie v 2. lige. Každým rokom bude rásť rozdiel medzi amatérskym treťoligovým a profifutbalom v 2. lige. Vrátiť sa do 2. celoslovenskej súťaži bude veľmi náročné, povedal by som, že v takýchto podmienkach určite nemožné. Je mi to veľmi ľúto, lebo keď som prišiel k mužstvu, tak sme boli na 13. mieste v 4. lige a postupne sme to dotiahli až do 2. celoslovenskej ligy. Myslím teda, že za posledné obdobie sa tu urobilo veľa dobrej práce, no podpora a vytvorenie podmienok pre futbal sa žiaľ veľmi nezmenila. Domnievam sa, že najmä vďaka účinkovaniu nášho mužstva v 2. lige sa konečne vyriešili pozemkové spory pod našim ihriskom a taktiež sa získala dotácia na rekonštrukciu štadióna. Verím, že budeme mať v nasledujúcich rokoch vynovený, pekný štadión, na ktorom by sa mali ale hrať druholigové a nie treťoligové alebo dokonca v katastrofickom scenári aj štvrtoligové zápasy,“ dodáva Ondáš. Pod jeho vedením prešlo v tomto ročníku viacero futbalistov, no asi najvýraznejšiu stopu v tíme zanechal 27 ročný, s jedenástimi gólmi najlepší strelec a hráč Spišiakov, Kamil Zekucia. Srdciara, ktorý v zime odolal fortunaligovým ponukám, zostup tiež nesmierne bolí. „Samozrejme, každý vníma situáciu, ktorá tu nastala, nás hráčov to mrzí, keďže väčšina z nás si vybojovala postup do druhej ligy a prešla tú dlhú a neľahkú cestu po vypadnutí až do 4. ligy. Na každý zápas sme sa so spoluhráčmi pripravovali zodpovedne, v úvode jari sme ešte neboli až pod takým veľkým psychickým tlakom. Ten prišiel pred záverom súťaže, keď sme sa trápili herne a dostávali aj dosť lacné góly. Motivácia nám samozrejme, keďže väčšinu kádra tvorili odchovanci klubu, nechýbala. Chceli sme druhú ligu zachrániť pre naše mesto a našich priaznivcov. Lenže 2. liga je náročná a vážna súťaž, s našim rozpočtom a možnosťami nášho klubu to bola po tom, čo sa väčšina našich protivníkov pred odvetnou časťou posilnila, veľmi náročná úloha,“ realisticky zhodnotil zostupovú jar Zekucia.
Oliver Buza

Braňo vrátil si sa z podujatia, ktoré bolo pre teba premiérové a hneď tak úspešné. Aká teda bola paraolympiáda?

Musím povedať,že to bol môj splnený sen a celé to bolo ako jedna dobre napísaná rozprávka. Do dejiska hier sme šli s cieľom získať medailu, naše výsledky počas sezóny nás k tomu predurčovali. Ja som veľmi chcel naviesť Jakuba k zlatej medaile, to bol taký môj sen a som rád, že sa mi splnil. Napokon z toho boli až 4 kovy, z čoho sme mali všetci obrovskú radosť. Veľkou výhodou bolo, že sme do dejiska prišli skôr, mali sme čas sa aklimatizovať, hoci aj s nami si počasie robilo, čo len chcelo. Podmienky sa menili aj štyrikrát do dňa, bolo namáhavé pripraviť lyže, no nejako sme sa s tým všetkým popasovali a nažhavení sme čakali na našu prvú disciplínu, ktorou bol zjazd.

Ešte kým sa k nemu dostaneme, skús čitateľom opísať ako vlastne „riadiš“ pretekára na trati

Jakub Krako nie je úplne nevidiaci. Má obmedzené, len periférne videnie, a preto je vo veľkej miere závislý na mne. Fungujeme spolu na interkome, čo je komunikačné zariadenie, súčasťou ktorého je môj mikrofón a jeho slúchadlá v prilbe. Ja mu musím v tej rýchlosti oznamovať všetko, čo sa na trati deje. Brány, zmeny rytmu, hrany, lom kopca, proste musím byť jeho očami. V slalome, ktorý je najdynamickejšou disciplínou, mu stihnem povedať iba „hop“, čo znamená, aby prehodil lyže z jednej strany na druhú a stihnem mu nahlásiť aj zmenu rytmu, či postavenie brán. V obrovskom slalome a zjazde je trochu viac času, tam je tá komunikácia istým spôsobom jednoduchšia, viac sa teda rozprávame. Treba si uvedomiť, že títo jazdci sú špičkami vo svojich disciplínach. Ja idem tieto kopce, ktoré sú mimochodom identické s tými, ktoré jazdia zdraví, takmer na sto percent.Nie je to o tom, že jazdím nejaké tréningové tempo. Niekedy sa stáva, že ma Jakub doslova naháňa, tlačí, aby som šiel ešte rýchlejšie. Raz mu namerali v zjazde 120 km/hod, čo ozaj nie je sranda. Je to náročné, okrem neho sa musím sústrediť aj na seba, pretože ak ja urobím chybu, je zväčša koniec. Už som však dokázal odbúrať psychický stres s tým súvisiaci.

Vráťme sa späť na kopec, prvou disciplínou bol zjazd

Od zlata nás delilo 1,42 sekundy. Úprimne, na výhru sme nemali, víťazný Kanaďan bol počas celej sezóny dominantný. Jakub nemal zo zjazdu ešte žiadnu medailu, tak sme to samozrejme chceli zmeniť. Od rána sme mali výbornú náladu, pospevovali sme si, snažili sme sa odbúrať stres. Na štarte som mu povedal, aby si to jednoducho užil a musím povedať, že to zvládol bravúrne. Dokázal pustiť lyže, šiel jednoducho výborne, výsledkom čoho bola prvá medaila. Na nejaké veľké oslavy čas nebol, na druhý deň sa šlo superG.Dá sa povedať, že svoje prvé striebro som „oslávil“ v lyžiarni, kde som pripravoval lyže na ďalšie preteky. Samozrejme absolvovali sme parádny medailový ceremoniál a vybavili stovky blahoprajných sms, či mailov. Času na oddych veľa nebolo a nás čakala disciplína číslo dva – super G.

A v ňom sa zrodilo zlato.

Presne tak. Už od rána sme mali zasa super náladu, urobili sme si vnútornú pohodičku. Išli sme výbornú jazdu, keďže sme šli medzi prvými, napätie gradovalo každým jazdcom, ktorý zišiel dolu. Keď už bolo jasné, že olympijský titul nám už nik nemôže vziať, prišla tá pravá eufória. Samozrejme boli aj slzičky šťastia, v hľadisku bolo veľa slovenských vlajok, ja som tam mal rodičov, proste oslava ako sa patrí. Slovenskú nadvládu na medailovom ceremoniáli umocnilo ešte tretie miesto Mira Harausa, čiže k oblohe stúpali až dve naše vlajky, čo bola veľká paráda. Veľa ľudí sa nás pýta, v čom je recept úspechu slovenských lyžiarov. U nás je to jednoznačne skvelý kolektív. Kubačka, Haraus,Krako, samozrejme, my, ich navádzači a výborníkouči spolu trénujeme, navzájom sa ťaháme, dokážeme si na tréningoch, ale aj súťažiach pomôcť, v čom máme obrovskú výhodu pred ostatnými.

Po dni voľna prišla kombinácia a po nej „obrák“ i špeciálny slalom

Kombináciu sme šli bez akéhokoľvek stresu. Po super G, čiže prvej časti kombinácie sme boli druhí, no slalom sme nezvládli a napokon nás pre zle prejdenú bránu diskvalifikovali. Jakub bol veľmi nahnevaný, že urobil chybu, no my sme tím, vyhrávame a prehrávame spolu. Vtedy musím fungovať aj ako nejaký psychológ, predsa len v tom momente som jeho najbližší človek. Museli sme sa však upokojiť, čakal nás obrovský slalom i špeciálny slalom. „Obrák“ bol dosť chaotický, bolo veľké teplo, no jazdy nám vyšli a získali sme ďalšie striebro. Nasledovali rôzne preklady termínov kvôli počasiu, bolo to psychicky náročné, no aspoň sme si fyzicky oddýchli. Boli sme si pozrieť curling, troška sme relaxovali. Počasie si však s nami robilo, čo chcelo, chvíľu bolo až 16 stupňov, následne zasa mrzlo, hlavne na prípravu lyží to bolo strašne náročné, špeciálne pred slalomom. Tie nám v tejto sezóne príliš nešli, z piatich sme až štyrikrát nedošli do cieľa, tak sme si povedali, že do tohto pôjdeme s rozumom, ale samozrejme aj s dávkou kontrolovaného rizika. Napriek tomu nám jazda v prvom kole nevyšla, nešli sme dobre. Kopec bol veľmi náročný, no v druhom kole sme sa zlepšili a napokon bola z toho opäť strieborná medaila. Jasné, že sme z nej mali veľkú radosť, no trošku sme boli smutní, pretože Miro Haraus vypadol tesne pred koncom zo zlatej pozície.

Ktorá disciplína bola pre teba osobne najťažšia?

Určite kombinačný slalom. Opakujem, bol tam veľmi ťažký kopec, hlavne ten predštartový stres bol extrémny, vzhľadom na to, že sme ho dovtedy prekvapivo nemali. Ja osobne milujem hlavne zjazd, ten som si dokonale užil a myslím si, že sme ho išli ako tím veľmi dobre.

Skúsme trochu odbočiť zo svahov. Pôsobíš predsa len v komunite, ktorá je istým spôsobom iná. Ako dlho ti trvalo, kým si sa s tým zžil?

Bolo to náročné , hlavne na začiatku. Pamätám si na svoje prvé preteky. Von bol otrasný čas, fúkalo, pršalo, snežilo, všetci boli zalezení v bufete. Vošiel som doň a uvidel mnoho vozíkov, odložené umelé nohy. No zároveň som tam našiel skvelých ľudí, ktorí sa nepodali svojmu osudu, a robili a robia to, čo ich baví aj napriek svojmu hendikepu. Časom som zistil, že vedú oveľa plnohodnotnejší život ako mnoho zdravých ľudí. Zažil som chlapíka bez nôh, nešiel výťah a chcel som mu pomôcť, no odmietol to s tým, že aspoň bude mať tréning a na štvrté poschodie sa „vytrepal“ po rukách. Veľmi rýchlo som si zvykol na toto prostredie a vôbec tento svoj krok neľutujem. Našiel som si v tejto komunite skvelých priateľov, vďaka nim sa dostávam na svahy a do destinácií tých najšpičkovejších lyžiarskych stredísk. Navyše som si s veľmi inteligentným Jakubom Krakom sadol aj ľudsky, máme spoločné záujmy, dokážeme sa porozprávať o hocičom. Myslím si, že aj vďaka tomu sme dokázali predviesť na paralympiáde také skvelé výkony a pevne verím, že sme spolu s Jakubom ešte nepovedali posledné slovo.
Oliver Buza