BOL SOM PRI TOM
Pri niektorých udalostiach môžete byť naozaj len raz v živote. Napríklad len raz zažijete svoje
vlastné narodenie i svoju vlastnú smrť. Aj Halleyho kométu som mohol vidieť len raz, v roku 1986,
ale letela tak nešťastne, že som ju vlastne ani nevidel. Ešte že v roku 1997 nám to vynahradila
ďalšia vlasatica Hale- Bopp a keď som so sestrou vystúpil v ten neskorý večer na Grajnári z auta a
obrátil oči do atramentovej oblohy, dodnes s pocitom pokory hovorím, bol som pri tom.
Vráťme sa ale do všedných dní, lebo byť môžete aj pri tom:
BOL SOM V MÚZEU.
Môj otec mal klasickú výchovu a pamätám sa na svoje „mladé letá“, keď ma vychovával pri stole a
ja som sa tam chcel „iba najesť“. O to viac ma, po 50 tich rokoch oslovila výstava, ktorá je v týchto
dňoch v Spišskom múzeu s tak trocha provokatívnym názvom: DOBRÚ CHUŤ CTIHODNÍ
MEŠŤANIA. Prináša pohľad na spôsoby stolovania mešťanov niekedy na prelome 19.- teho a 20.-
teho storočia, stolový riad, taniere, misy, príbory i ostatné maličkosti, ktoré ku stolovaniu tých čias
neodmysliteľne patrili. Už po vstupe do miestností, kde sú exponáty vystavené, vás zaplaví pocit
pohody a pokoja, okamžite spomalíte a z hlavy sa vám vyplavia obrazy bufeťákov, ktorí na stojáka
s hliníkovou lyžicou dojedajú gulášik s knedľami, alebo mekdonalďákov, ktorým z papierovej
žemle steká cez kus šalátu tatarská do výstrihu. Tu sú pri stenách umiestnené panely, ktoré vám,
spolu s profesionálnym výkladom poskytnú kvantum informácií, rôzneho charakteru, dozviete sa
mnoho faktov, o ktorých ste nemali ani len potuchy, ale zrak a srdce si príde na svoje najmä pri
prehliadke exponátov, ktoré sú umiestnené v strede miestností, pričom mňa najviac zaujali sady
príborov od firmy Sandrik, ale najmä porcelán s originálnou vtáčou výzdobou. Škoda, že tu nebol
som mnou môj otec. Ušetril by si kopec nervov spred tých 50 rokov.
BOL SOM V GUS-ke.
Až do konca júla bude v Galérii umelcov Spiša ďalšia zaujímavá výstava s tak trocha záhadnou
hlavičkou OD INSITY K ART BRUT, SVET OUTSIDEROV. A keďže nie sme všetci anglofilní
jazykári, určite by sa na úvod žiadal preklad. A práve tu je zakliate čaro toho, prečo si výstavu treba
ísť pozrieť. Lebo obrazy a plastické exponáty vám dajú odpoveď na názov výstavy. Množstvo
vystaveného materiálu z unikátnej 45- ročnej zbierky českého zberateľa Pavla Konečného vás v
horných miestnostiach galérie udrží hodnú chvíľu. To naivné ľudové umenie, ktoré by sme
pejoratívne mohli nazvať aj ako umenie surové, len dosvedčuje, že možnosti vyjadrenia sa k tomuto
svetu, je v ponímaní ľudskej duše nekonečné. A je pozoruhodné, aké diela dokážu jednoduchí
ľudia, bez výtvarného vzdelania vytvoriť. Oplatí sa popri obrazoch aj čítať. Václav Beránek-
robotník na železnici (600 obrazov), Natálie Schmidtová- bez základného vzdelania (800 obrazov),
Leoš Wertheimer- automechanik (750 obrazov) a tak chodíte od obrazu k obrazu a žasnete, kde sa v
tých ľuďoch berie tá neutíchajúca túžba, položiť svoje srdce a dušu na papier. A aj tu je odpoveď
na to, že umenie na jednej strane nemá hranice a na strane druhej je krásne a spája ľudí, lebo
vypustilo zo svojho repertoáru rozum. A tak vstúpte a nechajte do svojho vnútra prúdiť tú energiu
insitnej surovej jednoduchosti. Lebo v jednoduchosti je krása a rampy sú otvorené dokorán.
BOL SOM V STM.
Mňa návšteva baníckeho múzea vždy prekvapí a tentokrát som to dostal dupľovane, lebo za málo
peňazí som tu uvidel veľa muziky. Skôr by som povedal veľa nositeľov muziky. A hneď pri vstupe
do výstavnej miestnosti som si spomenul na dom mojich starých rodičov na Vetrovej ulici v Levoči,
keď večer sedeli pri sliepňajúcej žiarovke a počúvali rádio. Ich jediné spojenie s „veľkým svetom“.
Lebo výstava HISTORICKÝCH RÁDIÍ vás tu uvedie do sveta týchto „velikánov“ elektrotechniky,
ktorá v polovici 20.-teho storočia vládla vo svete audio komunikácií a priťahovala k sebe
dychtivých poslucháčov. A niet sa čo diviť, že dušou i telom tejto výstavy je Peter Vall, ktorý
vyštudoval SOU v Rudňanoch, odbor elektromechanik a je celkom logické, že ak potom i hrával
ako basgitarista v hudobnej skupine Krištáľ pri UK Železničiar, tak sa cez amatérsku výrobu a
vylepšovanie zvukovej techniky dostal postupne až k zbieraniu rádií, rádiogramofónov, neskôr aj
televízorov a jeho naozaj bohatú a rôznorodú zbierku si aj vy môžete pozrieť na prízemí baníckeho
múzea vedľa OC Jednota. A pri pohľade na rádiogramofón „Stradivari“ si nemôžem odpustiť ešte
jednu spomienku na chvíle, keď sme cez zelené vylaďovacie oko pátrali po Rádiu Luxemburg, aby
sme aspoň sem tam na veľmi krátkych vlnách a na veľmi krátke okamžiky začuli Johna Lennona a
jeho „tomorrow never knows“.
NEBOL SOM V SPIŠSKOM DIVADLE.
V apríli som sa chystal aj na dve premiéry do Spišského divadla. Na Čechovovho Uja Váňu a na
Pavlíčkove Tri zlaté vlasy Deda vševeda. Ale nie všetko sa vydarí a niekedy sa ani dvere pod bielou
labuťou nemôžu otvoriť. A tak až niekedy v máji. Však aj tí Beatles už pred 50 rokmi spievali že
„zajtrajšok nikdy nevie.“
Michal Buza st.
