SPOMIENKY NA „STARÚ“ SPIŠSKÚ NOVÚ VES
Keď sa ráno začínate prebúdzať do prechladnutých záclon bielosivých hmiel, myši sa vám v zúfalej túžbe po jedle a teple začínajú prehrýzať do chaty, z okolitých lesov je počuť vášnivé, temer jazzové hrdelné dychy jeleňov, stromy sa, ako v spomalenom striptíze vyzliekajú z ľahkých zelených šatôčiek a unavené listy rozprestierajú na lúkach tie najpestrofarebnejšie koberce, zakvitne prvá svetlomodrá jesienka a dievčatá odložia do skríň minisukne, pozrite pre istotu do kalendára, lebo s najväčšou pravdepodobnosťou prišla jeseň.
29. september – na Michala. Sedíme na Košiarnom briežku okolo pahreby, pozeráme na plamienky ohňa, ktoré vylietajú, ako bezočivé Prometheove odkazy k zmrákajúcemu sa nebu, na horizonte za oblým kopcom Matky božej sa do krvavočervena zafarbuje súmrak, na oblohe na nás začína nesmelo žmurkať večernica. A vzduchom sa šíri akási neuveriteľná vôňa. Pod stromom je uložený jeden z darov, ktorý mi doniesol, (a priznám sa, že tak geniálne jednoducho a originálne) Marek Šmelko z Tepličky. Mech zemiakov. Nasávam tú vôňu spišskej jesene, ako pes, ktorý zavetril na poľovačke stopu značkujúcej zvere, obrysy rodiny, priateľov a známych na premietacom plátne okolo ohňa sa rozostrujú, atómy spomienok spomaľujú svoj spin a ja sa vraciam v čase niekedy do prvých septembrových dní sedemdesiatych rokov a v pries tore do malej triedy na pos chodí vtedajšej Esvéešky. Z tretej rady vidím nášho zemepisára Ondreja Špesa, ako rozbaľuje na tabuli starú politickú mapu sveta, z ktorej ďaleko až do posledných lavíc svieti červenou farbou maják tábora socialistických krajín od juhoamerickej Kuby až po ázijské Mongolsko. Dvíha ruku s ukazovátkom, ale neodmáva ani prvý takt výkladu, lebo v školskom rozhlase to zapraská, zapiští, ozve sa ty pické „hm, hm, jeden, dva, skúška rozhlasu“ a potom už len strohý oznam, že od budúceho týždňa sa ide na zemiakovú brigádu, ako sme si ju my, študenti nazvali jednoducho „gruľofka“.
V pondelok nás nevyspatých z erotických snov, premrznutých z ranných hmiel a zababušených do svetrov, búnd a vetroviek naládujú do autobusov a o pol hodiny vyložia na poli, kde sa pod nami, v údolí, dá tušiť dedina. Na vlečku traktora vystúpi chlapík v montérkach. Na hlave má leninovskú manchestrovú šiltovku, ponad remeň tučného brucha mu trčí károvaná košeľa, zahlinenými čižmami podupáva, aby si zohrial nohy a my sa konečne dozvedáme, kde to vlastne sme, lebo cestou, cez okná autobusu bol vidieť akurát kvapky vydýchaného vzduchu a bielo-biely mliečny svet.
„Vitajce v Domaňofcoch“. A gruľofka mohla začať. Ale skôr, než sme s pokorou v duši pokľakli do brázd spišskej zeme, bolo potrebné urobiť dôslednú selekciu pracovnej sily. Lebo na dejepise nás v škole učili, že deľba práce bola pokrokom ľudstva. No a inak to nemohlo byť ani na Jednotnom roľníckom družstve „Pokrok“ v Domaňovciach. V duchu tejto myšlienky si teda rozdeľme účastníkov zemiakovej brigády na tri sku piny:
Skupina č. 1 – poľnohospodári- jéerďáci.
a) mladí dedinskí fičúri, ktorí s cigaretou v ústach a fľaškou piva po boku brázdia polia nad dedinou s traktormi ako diví
b) ženičky v kydliach a šurcoch, ktoré viažu hrubými, mozoľnatými prstami vrecia, naplnené po okraj spišským zlatom
c) vedenie družstva, ktoré prináša vyhladnutým a vysmädnutým brigádnikom teplý čaj a obložené žemle
d) starí chlapi v ošúchaných sáčkach, čo z vlečiek pozerajú bez ostychu študentkám do výstrihu
Skupina č. 2 – pedagogický dozor – profesorský zbor
a) začínajúci profesori a telocvikári, ktorí behajú po poli a vykonávajú dozor nad študentstvom
b) profesorky, ktoré na okraji lánov postávajú a trkocú, takže aj tie vrabce z toho tŕnia, odlietajú radšej do iné ho tŕnia
c) zástupca školy, ktorý podchvíľou odskakuje s agronómom do tepla kancelárie dohodnúť ďalší strategický postup zberu
Skupina č. 3 – študenti – pracujúca inteligencia
a) cezpoľní, pre ktorých je gruľovka len akýmsi pokračovaním prác, na ktoré sú navyknutí z domu
b) chytráci, ktorí majú úsek vždy na kraji zužujúceho sa poľa, ktorí pchajú traktoristom zemiaky do výfuku a ktorí pofajčievajú za tými kríkmi, kde sa presťahovali vrabce z toho tŕnia
c) ostatní, ktorí zbierajú ako diví, asi tak, ako rýchlo lietajú zemiaky za krútiacimi sa čertami dedinských Zetorov.
Výsledkom takejto bohumilej činnosti poľnohospodárov a škôl potom bolo, že aj zemiaky sa dostali včas do dedinských skladov a mohli sa potom rozvážať po domácnostiach, do pivníc pracujúceho ľudu. Ono totiž zatracovaní socialistickí ekonómovia už v tých časoch pochopili, že sebestačnosť v zásobovaní potravinami patrí k základným prioritám každého fungujúceho štátu. A tak, verte, či nie, kedysi boli zemiaky a kyslá kapusta v každej poriadnej domácnosti, jedlá z nich chutili každému, lebo v sebe niesli spomienky na gruľovky a podupávanie v sude a nikoho ani len nenapadlo v polovici januára bežať do nejakého superhypermarketu a tam si za drahé peniaze kupovať zemiaky Made in France, Italia, Espaňa, či dokonca Bolivia.
A oslávenci pri ohni na Michala tak s údivom pozerali na starého pána, ktorý dvihol štamperlík k hviezdnej oblohe, podišiel k vrecku so zemiakmi z Tepličky, trasúcimi sa rukami rozviazal uzol na konopnom špagáte, priložil tvár k otvoru, nasal do pľúc kusisko vzduchu a v hlave sa mu rozsvietila premietačka s filmom rozoraných brázd na kopcovitej spišskej krajine, opojnej vône pálenej zemiakovej vňate, farebných machúľ hustých lesov a nekonečne modrého neba, na ktorom sa pohupovali smejúce sa tváre papierových šarkanov.
Díky Marek. Na tie zemiaky nezabudnem.
Michal Buza starší
Narodil sa 6.5.1950. Od šiestich rokov obyvateľ Spišskej Novej Vsi. Celý život zasvätil práci v kultúre prevažne s deťmi a mládežou. Stredná generácia si ho môže pamätať ako protagonistu „Štúdia 77“, pesničkára a autora divadelných hier maloformistickej scény. Veľký milovník turistiky, hôr a alpinizmu. Pravidelne prispieva do obľúbenej rubríky : „Ide sa do lesa“ a varí pre Vás recepty do starej macere.
