Ja som ňigdaj ňebul vzorni stravňik (jak dospeli, ta aňi vzorni straňik), bo kedz kuharki v školskej jedalňi ponukali špenatovu poľefku a rižovi nakip, ta som zahajil protestnu hladofku a do jedalňe me ňedostaľi aňi s parom voloch. Aňi direchtor zos školňikom. Zato, kedz bula na jedalnim listku rezankova poľefka a buchti na pare, ta me mušela veduca zahaňac od obločika s guľometom a po pol trecej zavrec jedaleň a na dzvere zavešic tabuľku „Sanitarni dzeň“. Ľem potim som dajak gurmanski dozrel a na buchti na pare som sebe spomnul až teraz, jak som začal varic podľa abecedi. A to som mušel zarucic za hlavu bažanta na viňe (bo toteho ftaka som ešči v živoce ňevidzel, aňi v leše, aňi na stole) a aj barbkjú (bo už štvarti dzeň furt poobedze ľabe, drevo mokre a oheň dajak ňesce lapic) a aj baklažana (bo na ňeho še akurat dobre kuka, kedz rosňe v zahradze, ňe jak še presuša na taňeru). Ale hlavňe som mušel počekac, kim še Barborka vraci najsamperfši z južnej Ameriki a potim aj do realiti, bo sebe stamac priňesla „teonanacatl“, jak to peruanske indijaňi volaju „bože meso“. A daľej už ňepokračujem, bo bi ju našo policajci z procidrogoveho zavreľi za uživaňje „jedov, prekurzorov, omamných a psychotropných látok“.
Co Barborka do buchtoch davala? (okrem teonanakatla)
pol kila polohrubej muki, jeden pakľik droždže, štiri deci mľeka, tricec grami krištalcuker, medzi paľce soľi, dajaki fajni domašni ľekvar a posipku z praškoveho cukru, kakafka a poľac s maslom
Jak Barborka buchti robila?
Najsamperfši še mušice preňesc cez to, že cesto ňe je ňigdaj dva razi rovnake. Ja som už sproboval fšelijake finti, ku prikladu špecijalnu muku na kisnute cesto, droždže s pekarňi Klas, abo žebi šicko (včitaňe mojej maličkosci) malo kuhinsku temperaturu. Ňepomohlo. Asi zato, bo bi sce mušeľi mac kuhiňu rozpaľenu na trisec šedzem cele dva.
No a po totim pesimistickim (aľe poučnim) uvodze možeme zapravic na cesto. Do vajdlingu naľejeme kuščičko normalneho mľeka od kravi, prisipeme medzi paľcami rozdžabane droždže, s vidľičku rozmagľame a uložime, najľepši na parapetnu desku za zavreti oblok. Tak to urobila aj Barborka, oprela še s lakťami o kuhinsku desku, vistruhala rajcovnu polohu, zamišľene kukala do plafona a mňe bulo jasne, že s ricku je sice už na Slovensku, aľe s hlavu ešči furt dagdzi v Andoch. A bo som s naturu romantik jak šviňa, ta som še oprel, ňe o ňu, aľe vedľa ňej, tjež som obracil hlavu hore a ňehal, naj še virečuje, dze všadzi pred mešacom bula. Jak še na cesce dostala k jazeru Titikaka, nasipal som do zmeski vo vajdlingu krištalcuker, zaš zamješal, prikril s rentu a blahorečil božski pokoj Barborkinej polohi pri kuhinskej linke, bo čim je menši pohib po kuhiňi, tim ľepši vam cesto vikisňe.
Das po petnasc minutoch, a to še už Barborka presuvala (hvalabohu ľem s rečami) pod Maču Pikču, som odkril rentu, prisipal pol kila polohrubej muki, doľal mľeko a začal buhac do vajdlingu s varechu, žebi som urobil cesto. A tak som bars veľo ňečul, kedz še moja spoločňička v kuhiňi rozrečovala o kapure slunka v Tijahuanaku, co je škoda, bo bi som scel znac, jak tote male indijanske hlopašikove dokazali dzvihnuc a na milimeter presňe uložic aj dvacectonove kameňe. Aľe asi to budze tak, že s kameňami to znali, zato cesto robili ľem nekisnute. Jak som pridal pejcsto rani, zaš som cesto zakril s rentu a Barborku presunul do hiži. Ľehla na divan, zaujala polohu juhoamerickej pumi a puščila še do obrazkoch, co su na nahornej plošiňe Nazka. A fto už o tim daco čital, ta mu je jasne, že kim še dostala k teorijom, naco tam buli (kedz ich vidno ľem z ľetadla), ta cesto paradňe vikislo a mohol som robic daľej. Na pomučenej deske som cesto vivaľkal, das na cantimetrovu hrubku, narezal štverečki dzešec krat dzešec, na každi položil s ložku domašni borovkovi ľekvar, poradňe zakrucil buchtu a jak še Barborka dzvihla nad Nazku na ceplovzdušnom baloňe, ta našo buchti som rucal do vracej vodi a ňehal das osem minuti na mjernim ohňu povaric.
Stačilo položic na taňer, posipac s praškovim cukrom, kakafkom, poľac s maslom a zavolac Barborku ku stolu. Za minutu fcisla do hlavi šicke štiri buchti, na očoch som jej vidzel, že še už vracila aj s hlavu nazad na Slovensko a jak potim na divaňu zaujala polohu juhoamerickej pumi, ta som sebe uvedomil, že som zapomnul buchti pofocic a tak davam do pľacu aspoň fotku totej čarnej šelmi.
Bo jak hvari klasik: DŽON LENON SI PRI ELESDE
VIMIŠĽEL ŽOLTU PONORKU
JAK SCEM JA BIC VIŠMJATI
TA ZAVOLAM BARBORKU
Michal Buza st.
