Basketbalový rozhodca Marek Kúkelčík patrí medzi najrešpektovanejších a najkvalitnejších arbitrov na Slovensku. Vyštudovaný právnik neustále dopĺňa svoje poznatky o hre medzi basketbalovými košmi a odmenou mu sú nominácie na „pískanie“ prestížnych duelov na starom kontinente. Spišskému Patriotovi sa podaril husársky kúsok a získal tento exkluzívny rozhovor. Rozhodcovia totiž často s médiami hovoriť nemôžu.
Ako ste sa vôbec dostali k rozhodovaniu a akým smerom sa uberá vaša rozhodcovská kariéra?
Na úvod treba povedať, že rozhodovanie nie je povolanie, keďže na Slovensku sa týmto živiť nedá. Je to skôr hobby. To, ako som s rozhodovaním začal, si pamätám dosť presne. Chodil som do prvého ročníka na „oranžové“ gymnázium v Spišskej Novej Vsi a oslovil ma vtedajší prvoligový rozhodca Pali Novotný, či by som s ním nešiel pískať v jeden športový deň zápas medzi školami, “gympel vs. baňa”. Nezmestil som sa totiž do výberu “gympla”, lebo v tom čase tam bolo ešte veľa štvrtákov a tretiakov, ktorí tvorili veľmi silný ročník. Jediný prvák čo hral, bol reprezentant a veľký talent – Vlado Hovaňák. A odvtedy mi stále, aj na tréningu, keď potrebovali rozhodcu, dali píšťalku do ruky. Oficiálnym školením do zboru rozhodcov som prešiel vďaka Vladimírovi Jasenčákovi, ktorý ma naňho prihlásil cez prázdniny medzi strednou a vysokou školou. Následne som sa za päť rokov, tvrdou prácou a absolvovaním množstva zahraničných kempov pre rozhodcov, dostal do kolektívu extraligových arbitrov. Toto je už moja 13. sezóna v extralige. Od roku 2012 som aj medzinárodným – FIBA rozhodcom. Som dvojnásobným účastníkom majstrovstiev Európy žien v roku 2015 a 2017. Počas predchádzajúcej sezóny som rozhodoval aj tri zápasy európskej časti kvalifikácie na majstrovstvách sveta mužov, ktoré budú budúci rok v Číne. Posledné tri sezóny na klubovej úrovni rozhodujem aj zápasy Champions league v basketbale mužov.
Čo vás na rozhodovaní fascinuje úplne najviac?
Určite ľudia, ktorých môžem vďaka basketbalu stretnúť. Kdekoľvek v zahraničí prídem, sú ľudia priateľskí a ústretoví, a to i napriek tomu, že sa vidíme po prvý krát. A samozrejme ešte šport ako taký, to nádherné divadlo, ktoré môže vyvrcholiť akokoľvek.
Aký trend rozhodovania sa momentálne preferuje v basketbale?
V európskom basketbale fair, no tvrdá hra, bez čo najmenšieho počtu zbytočných prerušení zo strany rozhodcov, tzv. “marginal contacts”, pretože diváci sú zvedaví na športovcov a ich výkony, a nie na koncert píšťaliek rozhodcov. Samozrejme, že sa snažím tento trend aplikovať i na Slovensku, no ono to viac závisí od hráčov, ak hrajú a správajú sa fair, tak im nie je potrebné odpískať také množstvo faulov.
Akou cestou sa uberá basketbal ako taký a ako vidíte postavenie Slovenska, ktoré sa v európskom meradle prepadlo až do suterénu?
Ten európsky sa uberá cestou zrýchlenia a väčšej atraktivity hry pre divákov a ten slovenský ho hádam bude nasledovať. Nemyslím si, že náš basketbal ako celok, je až v európskom suteréne, ešte stále sa dá byť na tom aj horšie. Dôvody tohto stavu vám ale nepoviem, pretože kritizovať je najľahšie a tých kritických mudrlantov, ktorí len rozprávajú ako by to mohlo byť, no nič pre slovenský basketbal skutočne neurobia, je množstvo a ja nebudem ďalším z nich. Osobne obdivujem zanietených jednotlivcov, bez ktorých by bol slovenský basketbal na tom ešte oveľa horšie ako dnes je.
A čo kvalita našej ligy?
K nej môžem povedať len toľko, že ani vlastne neviem, aká v skutočnosti je. Meradlom kvality ligy bola totiž stále medzinárodná konfrontácia s inými ligami. V posledných rokoch len pár tímov nabralo odvahu „popasovať“ sa so zahraničím. V súčasnom stave tak môžem akurát porovnávať jeden tím našej ligy s iným, no nie ligu ako celok. A čo mi chýba? V posledných dvoch kolách našej ligy som mal v zápasoch veľký problém so “stolíkom pomocných rozhodcov”, kde by mali sedieť kvalifikovaní pomocní rozhodcovia s licenciou a pomáhať nám v stretnutí. Skutočnosť je však častokrát taká, že pri „stolíku“ sú “fanúšikovia” domáceho družstva, ktorí komplikujú rozhodcom prácu, pretože sú zaujatí užívaním si výkonu svojho družstva a vlastne ani nevedia čo robia. Boli časy, keď dozor nad prácou pomocných rozhodcov vykonával komisár stretnutia, no už ani týchto ľudí niet. Tiež by som uvítal lepšie technické vybavenie ihrísk, ako je napríklad systém “IRS” (kamerový systém pre správne vyhodnotenie sporných herných situácií), ktorý je nápomocný pre rozhodcu. Taktiež odbúrava frustráciu i nervozitu aktérov stretnutia, tým že okamžite zabezpečí správne rozhodnutie v prípade ľudskej chyby, pretože aj arbiter sa môže mýliť, alebo i v prípade chyby technického zariadenia.
Rozhodcovia v našej lige sú často terčom kritiky. Oprávnene?
Úprimne? Najviac mi chýba komunikácia s rozhodcami a rešpekt voči ich práci. Najväčšími kritikmi sú ľudia, ktorí o práci rozhodcu nemajú najmenšiu predstavu a pravidlá basketbalu ani nevideli. Častokrát nevedia, či majú podobu knihy v tvrdej väzbe formátu A5 či podobu zošita formátu A4. A skúsim aj iný uhol pohľadu na tento dešpekt. Nikdy po celý čas môjho “basketbalového života” som ako rozhodca nenadával hráčovi za to, že netrafil spod koša, či nedal šestku, alebo že neubránil hráča súpera. Taktiež som nikdy nenadával trénerovi žiadneho družstva, že striedal, kedy nemal, alebo prečo vzal či nevzal time-out v pravý čas. No a o tom, že by som niekedy nadával manažérovi družstva či nebodaj majiteľovi alebo inému funkcionárovi, že takto slabo poskladal družstvo, či takéhoto hráča vzal, alebo uvoľnil už počas prebiehajúcej sezóny, ani nehovorím. Uznajte, aký prejav nerešpektovania práce týchto ľudí z mojej strany by to bol? A prečo to „nefunguje“ aj naopak?
Aký máte názor na to, že ani hráči, ani tréneri sa nemôžu vyjadrovať k výkonu rozhodcov do médií?
Myslím, že tento zákaz je pozitívom hlavne pre imidž ako aj celý marketing ligy. Potenciálnych sponzorov nepritiahnu umelo vytvorené škandály, pretože tí, ktorí basketbalu ozaj rozumejú, vedia, že rozhodca nemôže za družstvo, ktoré prehralo, ani dať body, ani ubrániť hráča, či doskočiť loptu. Len ľudia, čo nevedia nájsť dôvod prehry vo vlastných chybách, hľadajú chyby v iných, konkrétne v rozhodcoch. To je univerzálna výhovorka. Tým nechcem povedať, že rozhodcovia nerobia chyby. Robia ich všetci, aj tí najlepší, no práve tí si ich vedia priznať a poučiť sa z nich. Minimalizovanie chýb rozhodcov určite zabezpečí vyššie spomenutý systém “IRS”, ktorý umožňuje v zmysle pravidiel riešiť až 15 druhov sporných situácií.
Vráťme sa k vašej kariére. Aký top zápas ste rozhodovali. Báli ste sa niekedy na palubovke hnevu fanúšikov?
Povestnou čerešničkou na torte bol jednoznačne zápas Partizánu Belehrad v aréne Pionir, kde som zažil neskutočnú atmosféru, ktorá sa slovami opísať nedá. To jednoducho treba zažiť. Na ihrisku som sa nebál nikdy, to skôr pár krát po vypätom zápase, keď ľudia nezvládali príval sklamania z prehry svojho klubu a zároveň ani opojenie z alkoholických nápojov.
Na záver si nemôžeme odpustiť otázku. Ste Spišiak a iste sledujete aj výkony BK 04 AC LB SNV. Mužstvu sa dlhodobo nedarí podľa predstáv, kde je podľa vás príčina
?
Tak toto je ťažká otázka. Som síce Spišiak, no za posledné sezóny som mal možnosť vidieť, práve kvôli vlastnému basketbalovému vyťaženiu, len dva či tri zápasy. Sledoval som len výsledky a tie, máte pravdu, neboli najlepšie, i keď prostredie a podmienky sú na Spiši pre basketbal na veľmi dobrej úrovni. Som ten posledný, ktorý by mohol nájsť príčinu týchto zlých výsledkov. Neviem, či sa po toľkých prehrách nestratila u hráčov víťazná mentalita. Často je rozdiel medzi šampiónom a porazeným len v jeho hlave, v psychickej príprave na zápas. Lepšie túto stránku ale určite posúdi mentálny tréner.
Na záver by som chcel využiť tento priestor na výzvu pre tých mladých ľudí, ktorí rozmýšľajú, čo budú robiť potom, ako ukončia kariéru basketbalistu, no nechcú od basketbalu úplne odísť. Porozmýšľajte nad možnosťou stať sa rozhodcom. Je to krásne hobby a tí najlepší s basketbalom precestujú svet. Pôjdu na miesta, kam určite na dovolenku normálne nepôjdu, spoznajú nových ľudí a iné kultúry, ale čo je najdôležitejšie, nájdu množstvo priateľov z rôznych oblastí bežného života.
Oliver Buza
