Už si pripadám, ako obohraná platňa, ale najradšej by som sa prebudil do zím, tak spred tridsiatich rokov, aby krajinu stlela biela perina, ortuť na teplomere by bola tak okolo desiatky, ale pod nulou a na oblohe svietilo síce zubaté, ale žlté hrejúce slnko.
A tak čumím na krajinu a smerom hore by som veľmi rád poslal telegram s krátkou a jednoduchou výčitkou: „Ta už stačilo. No ňe?“ Ale nepošlem, lebo mi je jasné, že by sa vrátil telegram s presne rovnakým textom. Veď to počasie, čo vládne za oknom je temer so sto percentnou pravdepodobnosťou dôsledkom toho, ako sa správame k planéte, ktorú sme niekedy pred štyrmi miliardami rokov, v dobrom úmysle od stvoriteľa, vyfasovali.
Ale poďme k veci. Teda konkrétne na lyžiarske trate, ktoré sú charakteristické svojou bielou dvojstopou v teréne. Hneď na úvod musím prezradiť to, čo odborníci hovoria už dlhé roky, že bežecké lyžovanie, ako ho jeho priaznivci familiárne nazývajú „bežkovanie“ je zo všetkých zdravých športov ten najzdravší, lebo rovnomerne a s citom zaťažuje nie len srdcovo cievny aparát, pľúca, ale aj svaly na nohách i rukách a to so zmyslom pre cit ku kĺbom.
A tak hurá, s mojou poradkyňou na tento šport, do zasnežených lesov nášho blízkeho i ďalekého okolia. Kde všade sa teda dá bežkovať? Ak je snehu dostatok, je najjednoduchšie vyškriabať sa okolo záhrad na Mieri a dať si jedno, dva, tri kolečká okolo letiska, lebo táto trať je rovinatá a doslova predurčená pre začiatočníkov a už len záleží na kondícii, koľko krát zakrúžite okolo letiskovej lúky. A ak máte záujem aj o trocha zvlnenia počas behu, či chôdzi na dvoch drevách, možno si bežkovanie predĺžiť až na Košiarny briežok. Lebo tu sa dá napojiť s teplým čajom a pre odvážnejších aj pokračovať do vnútra Slovenského raja, napríklad cez Bikšovu lúku. Určite pozoruhodnou, ale aj prevýšením náročnou bežeckou lyžiarskou trasou je cesta baníckeho náučného chodníka, so začiatkom a koncom v Novoveskej Hute. A nakoniec bežkovať sa dá v podstate na väčšine lesných ciest, pravda ak nie sú rozryté po ťažbe dreva.
V minulom čísle Spišského Patriota som vám sľuboval, že sa pôjdem pozrieť, ako to vyzerá s toľko propagovanými lyžiarskymi traťami na Grajnári. A tak som niekedy okolo Troch kráľov sadol do autobusu smer Dobšinská ľadová, z ktorého bolo vidno cez bielu hmlu tak akurát na dva metre, a ten ma asi za pol hodiny vypľul na Grajnári, kde sa nad bielou krajinou modralo nádherné nebo s žltým kotúčom slnka uprostred. Prvý kontakt s Grajnárom a hneď pozitívny. Ibaže potom sa tie prekvapenia akoby vozili na húsenkovej dráhe. Chvíľu hore, chvíľu dole. Žalostný stav chaty Javor už (bohužiaľ) asi nikoho neprekvapuje. Prekvapivé skôr je, že sa tento dlhoročný problém nerieši, lebo vstup do bežeckého areálu, tu, asi tridsať metrov nad tisíckou, vedľa hlavnej cesty zo Spišskej na Rožňavu, by mohol určite vyzerať príťažlivejšie. Milo som bol ale prekvapený, že na parkovisku stálo viacero áut, čo predznamenávalo, že bežecká dvojlinka bude zaplnená lyžiarmi. Trasy okolo Javora sú označené okrúhlou farebnou značkou a od najťažších (presnejšie povedané najdlhších), teda čiernych až po najľahšie, ktoré majú žlté značenie, umožňujú každému aby si vybral tú svoju obľúbenú a primeranú. Lebo lyžovanie v prostredí Javora, Ferdinandky, Pálenice, Holičiek, alebo Bielych skál je určite krajinársky najatraktívnejšie. Ja som sa vybral do ľava, smerom na sever ku Hliníkom a odtiaľ dole do Ráztok, lebo som sa celkom logicky potreboval dostať znova nazad niekde na autobus a tak som za cieľ svojej cesty zvolil autobusovú zastávku Hnilčík- Zajac. A veru urobil som dobre, lebo pri Mraznici ma čakalo ďalšie prekvapenie, veď na lyžiarskom svahu nebolo ani nohy, lebo nebol vôbec upravený. Ospravedlňujem sa teda za svoju informáciu v minulom čísle Spišského patriota. A tiež mi je jasné, že spoľahnúť sa na všemocný internet nie je najbezpečnejšou cestou dopracovať sa k relevantnému výsledku. Záver sa teda nevydaril, obzvlášť ak v reštaurácii pod Krížom boli akurát zatvorené dvere a tak som si svoje nohy dotrénoval sedemkilometrovou cestou hore Hnilčíkom. Ešteže u Mrázika sa na mňa usmievala blonďavá čašníčka, čaj s rumom, citrónom a medom a autobus, čo tu stojí na zastávke Hnilčík- Kira.
Bežkovať sa dá v našom okolí aj na Mlynkách- Bielych vodách, kde sú tiež pripravené okruhy s rôznou dĺžkou (až po viac ako päť kilometrovú trasu) a na internete je veľmi intenzívne propagované aj bežecké lyžovanie v Levočských vrchoch, ale keďže je snehu málo a tieto lokality nepresahujú výšku tisíc metrov, bude lepšie, ak si súčasnú situáciu overíte telefonicky. Lebo: čas, keď ja referujem o aktuálnom stave je tak tri týždne inde, ako čas, keď sa vy k informácii dostanete. Možno, že keď vyjde toto číslo novín, bude snehu toľko, že neuvidím ani cez okno (cha, cha, cha).
Pre všetkých, ktorí to ale s počasím ešte vždy nevzdali, len pripomínam slová mojej bežeckej inštruktorky, že najspoľahlivejším miestom, kde sa lyžovať ešte vždy určite dá, je Štrbské pleso a to nie je až taká zimná utópia, veď vlakom ste na Štrbe za pol hodiny, odtiaľ zubačkou za chvíľu na Štrbskom plese a tam si už naozaj prídete na svoje pri skokanských mostíkoch a pod štítmi našich vysokotatranských velikánov.
No a na záver posielam z tepla svojho bytu vrelé pozdravy bývalým kolegom a kolegyniam z CVČ, ktorí si iste spomenú na našu dobrodružnú lyžovačku spred nejakých dvadsiatich rokov. Na trase Grajnár, Pod Muráňom, Sedlo Pukanec, v záľahách snehu, keď sme sto krát padali a vstávali, aby sme napokon, ako dorazení snehuliaci, dorazili na Vojtechovu samotu.
A odvtedy sa s bežeckou lyžiarskou turistikou veľmi nekamarátim. Ale neberte si so mňa príklad, priatelia. Hurá, do bielej snehovej dvojlinky.
PS: Na tej časovej slučke, čo som sa zmienil bude určite niečo pravdy, lebo na poslednú chvíľu sa z dobre informovaných kruhov dozvedám, že Mraznica už funguje.
Michal Buza st.
