Poviete si. Čo už môže byť menej tradičné v turistike Slovenským rajom, ako prejsť po starej obchodnej ceste. A predsa. Tento prechod zo Stratenej do Hrabušíc, alebo lepšie povedané z údolia Hnilca do údolia Hornádu, sa málokedy ide tak povediac v kuse.
Väčšinou sa na Glackú cestu bežný turista pripojí na istý úsek a potom ju znova opustí, ako zabudnutú (turistickú) milenku. A pritom je táto trasa krajinársky veľmi pekná a dá sa na nej navyše aj odskúšať, akú má človek kondíciu, alebo len jednoducho prešpacírovať s celou rodinou aj so zastávkami, ako celodenný výlet.
My sme sa, s mojou turistickou kamarátkou, vydali na túto trasu z Hnileckej strany, pravda najprv sme tam museli dôjsť autobusom zo Spišskej do Nálepkova a potom odtiaľ vlakom do Stratenej. Vyrazili sme okolo ôsmej hodiny od centrálnej orientácie, v hádam najmalebnejšej dedinke Slovenského raja, stratenej v údolí Hnilca pod skaliskami Marčekovej, s pasovným názvom STRATENÁ. Dole popri hlavnej ceste po červenej značke, neskôr už po asfaltke odbočkou vľavo popod bránu do Slovenského raja, až k prvej zastávke našej púti, k brehom STRATENSKEJ PÍLY. Hoci je už polovica mája, tu pekne na stromoch i na lúkach vidno, že jar v hlbokých dolinách Hnilca začína podstatne neskoršie, ako v širokom údolí Hornádu. Z vody nám do očí blýska slnko, čo sa v iskričkách odráža na hladine rozširujúcej sa rieky, ale len na chvíľu, lebo už odbočujeme na zelenú značku do doliny ZAJFOV a ja idem tentokrát opačne, už nie po snehu, ako len pre necelým mesiacom, keď som tu robil okruh cez Geravy.
Cesta dlhou dolinou Veľkých a Malých Zajfov trvá temer hodinu, ale vedie pekným údolím a len mierne do kopca. Pri orientačnom stĺpe opäť do ľava už prudšie hore, vždy po zelenej, vlastne skratkou až na miesto, nazvané POD SUCHÝM VRCHOM. Tu sa značka opäť napojí na tradičnú červenú, na chvíľu opustíme glackú cestu a chodníkom cez les prídeme až na miesto, kde končí najmohutnejšia roklina Slovenského raja, Veľký Sokol a kde sa aj toto miesto nazýva podľa svojej historickej predchodkyni, GLACKÁ CESTA. V týchto miestach sa na tradičnú cestu pripájajú aj všetci tí, ktorí prechádzajú severozápadnými roklinami Slovenského raja. Je ale ešte len polovica mája, pracovný deň a tak sme ani tu nestretli ešte vždy žiadneho turistu. Chvíľka na vydýchanie a po krátkej prestávke uprostred bukov, ktoré akurát nasadzujú nové listy, šliapeme ďalej stúpaním v serpentínach až k lúke so studňou a „lietajúcim tanierom“, ktorý tu už dlhé roky na feromóny láka do svojich útrob lykožrúta smrekového. Stojíme na mieste, čo sa nazýva BÝVALÁ HORÁREŇ GLAC.
Na konci lúky doľava po širokej lesnej ceste, ktorú tu už tradične lemujú koberce žltých veterníc, po zvlnenom teréne až na najkrajšie miesto nášho putovania, na legendárnu MALÚ POĽANU, ktorá pôsobí naozaj ako miesto na romantické stretnutia vo dvojici. Odporúčam sadnúť na rozbalenú deku rozkvitnutej lúky a pozerať do diaľky, kde na južnom horizonte pod modrou oblohou dominuje Havrania skala. Opäť chvíľa oddychu, čas na fotografiu a pokračujeme ďalej po asfaltke v podstate po rovine poľany, po zelenej turistickej značke, okolo starého rozprávkového buku, až k vrcholu druhej, veľmi často navštevovanej rokliny, k VRCHOLU SUCHEJ BELEJ. A ešte vždy len vo dvojici, akoby bol Slovenský raj v ten deň zamknutý a len my dvaja sme od neho mali kľúče.
Z vrcholu Suchej Belej sa vydávame po Glackej ceste ďalej po lese, sprevádzaní červenenou značkou v mierne zvlnenom teréne a keď za sebou začujeme vrčanie, ktoré sa postupne zosilňuje, je jasné, že za chvíľu okolo nás prejde náklaďák, plne naložený drevom. Ejhľa, civilizácia v našom národnom parku a s ňou prvá ľudská tvár, škeriaca sa na nás spoza volantu ťažkotonážnej tatrovky. Po chvíli nás trasa dovedie k ďalšiemu orientačnému stĺpu, na miesto POD VTÁČIM HRBOM, kde sa dá odbočiť vpravo na Kláštorisko, naša cesta vedia doľava, dole, lebo už klesáme po prechode poľanami, smerom do údolia rieky Hornád. Najprv serpentínami po starej lesnej ceste, neskôr prudkými skratkami chodníkov, po vytŕčajúcich skalách a koreňoch borovíc cez miesto Nad Podleskom až na PODLESOK, kde sa naše putovanie po Glackej ceste končí, lebo sa nám do cesty postavila malebná reštaurácia Rumanka s oroseným pohárom plzenského piva. (len podotýkam, že ani reštaurácia, ani pivovar mi za reklamu neplatia).
Na záver priznávam, že my sme si s mojou turistickou priateľkou vybrali túto trasu, ako skúšku kondičky pred začínajúcou turistickou sezónou a zvládli sme to za tri a pol hodiny. Takže: pre športovcov (bez zastávok a fotenia) 3 hodiny, pre zdatných turistov 4 hodiny, pre tých, čo idú podľa mapy 5 hodín, pre milovníkov prírody (s obdivovaním krás okolia) 6 hodín a pre vychádzkárov (s tým všetkým aj s piknikom na poľane) 7 hodín. Ale nech už pojmete dnešnú trasu, ako výzvu, alebo ako výlet, je tento prechod medzi dvoma dolinami (ktoré vytvárajú severnú a južnú hranicu Slovenského raja) veľmi pekný, lebo je v tomto ročnom období fakticky školou botaniky v prírode a ak sa vydarí počasie, ako nám v tento májový pondelok, tak vás to bude ťahať do Slovenského raja zas. A nie len na netradičnú turistiku po tradičnej Glackej ceste.
Súťažná otázka: Ako sa nazýva tretia severozápadná roklina, ktorá začína v doline Veľkej bielej vody, ktorú sme v článku nespomenuli a tiež končí na Malej poľane? Odpovede posielajte na náš redakčný mail spisskypatriot@gmail.com, alebo na facebook Spišský patriot. Výhercov odmeníme vecnou cenou.
Michal Buza st.
