Na záver mojich spomienok na veľkolepú Čínu som si nechal dve najfascinujúcejšie oblasti. Gastronómiu a mentalitu obyvateľov najľudnatejšej krajiny sveta. Začínam ale na mieste, ktoré je pre Čínu asi také typické ako pre Slovensko.
McDonald
Keď sme boli prvý krát v Číne a chceli sme po dlhšom čase zjesť aj niečo iné ako domáce špeciality, vbehli sme do “Mekáča”. Moja objednávka bola najjednoduchšia na svete – 1 hamburger. Predavačova angličtina bola na úrovni mojej čínštiny, tak som objednávku pre istotu potvrdil rukou – ukázala som 1 palec a druhou rukou som zamieril na obrázok toho, na čo mám chuť. Pol hodiny sa nedialo nič, okrem pribúdajúceho škvŕkania v mojom bruchu. Zašiel som za predavačom a ten mi promptne odovzdal sáčok, v ktorom bolo zabalených šesť hamburgerov. Pokusy o vysvetlenie boli márne ako zbúranie čínskeho múru. Všetko mi vysvetlil až náš čínsky manažér. V čínštine znamená palec hore číslovku šesť. To čo som tak dôrazne pri objednávke ukazoval sa mi nakoniec aj vyplnilo-
Gastronómia (Mačka, pes, had, hmyz, opičí mozog)
Počas pobytov v Číne som mal nespočetné možnosti ochutnať i také jedlá, o ktorých som si myslel, že nikdy do úst nedám. Postupom času moje predsudky ustupovali a prevládla zvedavosť ochutnať niečo nevšedné. Číňania zjedia absolútne všetko, čo sa pred nimi neukryje. A to čo sa ukryje, raz vylezie zo skrýše a následne ho tak či onak zjedia.Zjedia všetko čo lieta okrem lietadla a všetko čo má štyri nohy, okrem stola. Jedlá v Číne a jedlá v našich čínskych reštauráciách sú diametrálne odlišné. Čína u nás je prispôsobená našim zaužívaným chutiam. Pravé čínske jedlo je ale chuťovo niekde úplne inde. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykol na ich chute, vône a korenie. Nakoniec som si z každého pobytu v Číne si odniesol pár kíl navyše.
Moju prvú bizarnú delikatesu – mačku, som zjedol vďaka nevedomosti a omylu. V reštaurácii čašníci angličtinu neovládali, obrázkové menu v nej nebolo, bolo neskoro večer a my sme boli príšerne hladní. A tak som ukázal na prvé jedlo, ktoré s veľkou vervou jedol Číňan pri vedľajšom stole. Na tanieri mal mäso s omáčkou podobnou našej smotanovej a ryžu. To nemôže byť zlé povedal som si v duchu. O pár minút mi moja porcia rozvoniavala pod nosom. Bola to zaujímavá esencia chute. Mäso bolo sladkasté, omáčka výrazne korenistá vďaka koriandru a ryža sa rozplývala na jazyku. Večeru sme preliali čínskym najpreferovanejším pivom Tsing – Tao. Pri popíjaní sa dal s nami do reči jeden Číňan. Medzi rečou sa spýtal, ako mi chutila mačka. Nuž, raz to už muselo prísť, povedal som si a do gastrozážitkov som pridal ďalší skvost.
Zaujímavú reštauráciu som navštívil na juhu Číny v meste Guangzhou. Dominantou reštaurácie bolo obrovské terárium v ktorom bolo veľa hadov. Menu lístok v tomto prípade človek nepotreboval, stačilo ukázať prstom a výber bol jasný. Nedalo nám a museli sme to okúsiť. Nebudem dopodrobna opisovať prípravu hada, ktorého kuchár na našom stole naservíroval. Slabším povahám by sa mohlo urobiť nevoľno.
Na raňajkách hotela v meste Zhangzhou som si všimol ceduľu na ktorej bol nápis psia saláma. Pre nás Európanov niečo nepredstaviteľné, pre Číňanov veľká delikatesa, ktorú si môže dovoliť len zámožnejší človek. Ďalšia nevšedná pochúťka raňajok boli čierne vajcia. Vo vajci je zárodok embrya kuriatka. Vajce sa neodvážil nikto zjesť, ale všetky naše oči smerovali k domácim Číňanom, ktorí si s veľkým mľaskaním výdatne pochutnávali na tejto pre nich vynikajúcej chuťovke.
Nezabudnuteľným zážitkom bola aj návšteva reštaurácie v meste Tianjin, ktorá je zameraná výlučne na hmyz, chrobáky a pod. Menu pozostávalo z opražených kobyliek, cvrčkov, chrobákov, lariev, stonožiek, škorpiónov v medovom a karamelovom náleve. Musím podotknúť, že tak ako to vyzeralo, tak to aj chutilo a ja už s úmyslom konzumácie do reštaurácie podobného typu nepôjdem.
Najvyšší piedestál v tomto rebríčku obsadilo jedlo, ktoré je považované za prejav najväčšej úcty a je miestnou top delikatesou. Myslím si, že väčšine ľudí sa už len pri pomyslení na to obráti žalúdok naopak. Je to opičí mozog, ktorý sa konzumuje priamo z lebky opice. Jedna lyžička mi stačila, aby som definitívne uznal, že mám chuťové poháriky úplne iné ako Číňania.
Najrýchlejší, najjednoduchší a najchutnejší spôsob stravovania boli pre nás jedlá pripravované na drevených špajdliach. Sú to jedlá smažené, grilované, varené, za pár drobných juanov. Náš obľúbený spôsob bolo jedlo naháňať. Doslova. Na rôznych miestach po meste nájdete množstvo domácich kuchýň na prenosných vozíkoch. Majitelia týchto mobilných stánkov (ak ich vôbec môžeme takto honosne nazvať) radi a často menia svoje miesto podľa aktuálnej nálady polície. Avšak práve od týchto pánov si môžete kúpiť ten pravý streetfood.
Ak budete niekedy uvažovať či si v Číne objednáte v hoteloch raňajky, či polpenziu, tak vrele odporúčam jedlo na ulici. Už len pri bežnej ceste do metra objavíte toľko stánkov (otvorených od skorých ranných hodín), že si s raňajkami naozaj nemusíte robiť starosti. Zoberte si jedlo do ruky (prípadne igelitového vrecúška) podľa toho, ktoré sa vám najviac páči, zaplaťte pár juanov a vydajte sa na cestu za zážitkami. Pri prepočte z juanov na eurá môžete zjednodušene deliť šťastnou sedmičkou. Možno budete prekvapení, že už na raňajky si môžete dať všetko teplé, vrátane polievok či hlavných jedál. Na ráno odporúčam nenáročné dumplings, akési cestovinové taštičky plnené najrôznejšími plnkami (mäso, zelenina a mnohé iné nešpecifikované plnky). Jedál na ulici sa obávať nemusíte. Ak ešte neviete jesť paličkami, výlet do Číny vás to zaručene naučí, rýchlo odpozeráte od domácich, ako na to. Jediná drobnosť – nezapichujte paličky do jedla, priali by ste tým niekomu smrť. Ak si budete chcieť objednať, spokojne na čašníka mávnite alebo zakričte, nie je to nič nezdvorilé – práve naopak, bez zavolania k vám nepríde. Prepitné sa neočakáva, vždy vám vydajú na juan presne.
V čínskej gastronómii je vychýrená známa pekingská kačica. Nájdete ju takmer všade. Napriek tomu, že je horúca, je kačica pre domácich studeným jedlom, pretože za života sa plavila po studenej vode. Zvláštne? Ak na stole objavíte pohár vody, pozor, môže byť horúca. A často aj na mnohých miestach vrátane vlakov nájdete kohútik s horúcou vodou – Číňania ju pijú rovnako často, ako my pijeme tie všetky sladené nápoje. Udržujú tým vnútornú rovnováhu v tele. Na prvý pokus to nie je nič moc, na tretí až štvrtý deň už budete čistú horúcu vodu popíjať bez okolkov aj vy. Aj za horúceho dňa.
Pivo a alkohol
Typické pivo Tsingtao si kúpite v každých potravinách za približne 50 eurocentov. Myslím si, že tradičným pivárom by sa svojou chuťou veľmi nepozdávalo, ale človek si zvykne na všetko, keď je tam niekoľko týždňov. Čínsky alkohol, neodporúčam. Ryžovica. – malá zelená fľaštička v spodných regáloch obchodov. Prekvapivo nízka cena zodpovedá chuti.
Mentalita Číňanov
V Číne sa pripravte na niečo na čo si tak ľahko nezvyknete – agresívne nastupovanie do metra, nechutné odpľúvanie na ulici, či smog, rôznych predavačov, ktorí Vás chcú okabátiť o peniaze a pod. Rýchlo si však zvyknete na to dobré – výborné jedlo, ohľaduplnosť (často nosia rúšky – a nie preto, aby sa nenakazili od vás, ale práve naopak – keď sú chorí, aby nenakazili oni vás), jednoduchosť (stretnete tisícky ľudí, pre ktorých je ich mobilný telefón jediným majetkom), vytrvalosť (robia jednu prácu celý život s rovnakým nasadením) a odhodlanosť (ich rodina je pre nich všetkým).
Osobne mi vyhovuje ich pestrá kuchyňa. U nás doma sme zvyknutí na zmiešanú stravu – na jednom tanieri máme prílohu i jedlo a zvyčajne všetko do seba nahádžeme. Oni však jedia všetko zvlášť, pri jedení mľaskajú, grgajú a pre všetko majú zdôvodnenie. Držia sa porekadla – kto grgá, je zdravý. Mľaskaním sa podľa nich prekrvuje podnebie, chuťové bunky, lepšie funguje slinný systém, potrava sa premieša slinami a k tráveniu dochádza už v ústach. Sústo prichádza do žalúdka tak, že ho až tak veľmi nezaťaží. Polievku jedia nakoniec – zalejú to. Tvrdia, že po jedle je potrebné ísť na prechádzku. Jedlo sa usadí kam má. Tak sa človek podľa nich dožije sto rokov.
Vlastne, všetko je tam úplne iné. Aj obloha. Raz sme mali možnosť vidieť v jednej mestskej štvrti farebný sprievod. Ľudia boli v červenom, žltom, modrom, každý mal nejaký bubienok, trúbku, paličky, všetci boli vysmiatí ako slniečka, radovali sa, spievali. V sprievode išli aj nejaké zvieratá – tiež farebné. Na našu otázku, čo je to za pouličný cirkus nám náš čínsky manager odpovedal, že niekto zomrel. Tak ako sa u nás smrť blízkeho človeka oplakáva, u nich sa oslavuje. Nejakou formou bude budhizmus presýtený asi vo všetkom. Samozrejme aj oni plačú, kričia, nariekajú za blízkym, ale v podstate sa na jeho smrť pozerajú ako na jeho ďalšiu cestu. Oslavujú jeho vstup do lepšieho sveta. Každopádne celý ich pohreb vyvolal vo mne akúsi zvláštnu radosť. Číňania nemajú taký ohromný strach zo smrti ako my. Tento prístup mi pripadá omnoho pozitívnejší a vo svojej finálnej podobe akoby výhodnejší a prospešnejší.
Peter Šterbák
