V biblickom príbehu Kain svojho brata zabil. Naši vraj bratia Rusi (plus vojaci ďalších 4 armád Varšavskej zmluvy) u nás zabili rodiacu sa demokraciu. 21. august 1968 priniesol do svetových dejín udalosť, ktorá nemá obdobu. 500 tisíc vojakov (rovnaký počet ako pri napadnutí Poľska na začiatku 2. svetovej vojny) nerešpektujúc hranice a suverenitu nášho štátu, vtrhlo a obsadilo Československo. Po ceste strieľali a zabíjali nevinných ľudí, pretože im povedali, že je to v záujme veľkého Ruského národa a ten má právo budovať socializmus u svojich malých susedov spôsobom, akým sa rozhodne. Tak typické pre národ, ktorý preskočil s feudalizmu do socializmu. Jeho ľudia tak nepocítili ani len závan slobody a boli naučení iba slepo poslúchať akékoľvek príkazy, bez štipky dôstojnosti, sebaúcty a rozmýšľania. Nevoľníci v uniformách s červenými hviezdami prišli násilím udržať chorú ideológiu. Pripomínali lekára, ktorý uzdravujúcemu sa pacientovi násilím naočkuje do tela dávko škodlivých mikróbov a baktérií. Ešte dnes si 44% Rusov myslí, že ich okupácia Československa bola správna a mali na ňu plné právo. Ak na našej planéte žijú mimozemšťania, tak určite v Rusku.
Aký prívlastok na udalosti spred 50 rokov je ten najsprávnejší? Svinstvo, nekonečná drzosť, hanebnosť, zvrátenosť, či chladnokrvné vraždenie? Ani všetky dohromady neopíšu dostatočne to, čo si naši údajní bratia vtedy dovolili.
Rakovinu, menom socializmus sovietskeho typu, sme nakoniec o 21 rokov dokázali poraziť. Jej metastázy ešte ničia ľudské životy v Severnej Kórei, Bielorusku, či vo Venezuele. Pri jeho nezmyselnej záchrane ešte zahynú tisícky ľudí. K nám už, snáď, ale nikto nikdy nepríde zavádzať ideológiu s pomocou tankov. Objavujú sa iné, nové hrozby, ale to nie je téma spomienky na 21. august 1968.
A na záver ešte jeden postreh. Človek, ktorý bol v novembri 1989 aktívnym členom Komunistickej strany Československa a jej perspektívnym kádrom, nielenže akioby súhlasil s okupáciou Československa v roku 1968, ale svojím postojom ju schvaľoval. Je nesmierne trápne, že takýchto ľudí nájdeme aj na našej súčasnej politickej scéne. Na čele s Róbertom Ficom. A to je vo svetle spomienok na 50 rokov staré udalosti smutné a ťažko pochopiteľné.
-leb-
foto: Múzeum