Právnik so slovenským titulom JUDr. prešiel od práce čašníka k administratívnej „kryse“ na českých ministerstvách, cez indického „guru“ až k malebným nórskym fjordom, kde dnes v jednej z továrni spracúva tresku, ktorá tam každoročne húfne pripláva zo severských morí. Nevšedný príbeh ďalšieho Spišiaka, ktorý svoje mesto úspešne reprezentuje v zahraničí – Ján Holiga.
Na Slovensku vyštudovanému právnikovi ruže nekvitli
„Narodil som sa v Levoči, no hneď potom sme sa presťahovali do Spišskej Novej Vsi, ktorú považujem za svoj domov. Prežil som veľmi pekné detstvo, škôlka pri „starom súde“, základná Nad Medzou, drevárska priemyslovka. Kamaráti, prvé pusy pod schodišťom, prvá zakázaná cigaretka. Proste taká klasika,“ začal opis svojho zaujímavého životného príbehu 33-ročný sympatický mladík, ktorý mal po skončení stredoškolských štúdií jasný i keď veľmi odvážny cieľ – stať sa sudcom. „A tvrdo som za ním šiel. Po pár neúspešných pokusoch ma v roku 2000 prijali na právnickú fakultu Trnavskej univerzity a začala poriadna študijná drina. Veľa teórie, právnického balastu, málo praxe. V roku 2006 som úspešne zložil štátnice a odišiel si prevetrať hlavu od pokrútených paragrafov do Írska, kde som v päťhviezdičkovom hoteli pôsobil ako čašník. Zarobil som si nejaké prachy, vrátil sa späť do Sp.Novej Vsi, kúpil bytík po starkej. Nasledovalo úspešné prijatie na externé doktorandské štúdium trestného práva na mojej alma mater v Trnave a hľadanie si práce. S vytlačeným životopisom som v SNV osobne navštívil každého advokáta, každého notára, exekútora, mestský, obvodný úrad, zopár väčších firiem v okolí, všade ďakujeme pekne, neprosíme. Nie som typ, ktorý sa vzdáva po prvej facke. Keďže som potreboval platiť byt, seba, zamestnal som sa ako čašník v reštaurácii Modrá guľa, ktorú prevádzkovali moji dobrí známi z Levoče. Tam som stretol riaditeľa detašovaného pracoviska Nitrianskej univerzity v SNV, ktorého som sa opýtal, či nepotrebujú učiteľa. Riaditeľ sa rozhodol, vďaka môjmu doktorandskému štúdiu, dať mi možnosť vyučovať občianske právo prvákov na fakulte sociálnej práce spomínanej univerzity. Práca na pár hodín do týždňa, ale bol som spokojný, že robím niečo spojené s právom, popri mojom „čašníkovaní“. V tom čase mi ako jediná ponúkla prácu advokátka, doteraz fungujúca na Zimnej ulici, s tým, že môžem u nej vykonávať prax, ale že mi za moju prácu nebude dávať žiadne peniaze. Jednoducho povedané pracovať zadarmo. Nedivte sa, v podstate to bola dobrá ponuka. Existujú prípady, niekde ďalej na východ, že čerstvo vyštudovaný právnici pracujú pre advokáta, nedostávajú žiaden plat a ešte si sami platia odvody a poistné. Áno, tak to je. Právnických fakúlt, ktoré ročne chrlia stovky mladých právnikov, je veľa a pracovných pozícií v sektore málo. Potom si zabehnutí právnici, zamestnávatelia, môžu kývať s mladými, čerstvo vyštudovanými právnikmi, ako sa im zachce. Bol som z toho veľmi smutný a vlastne ešte stále som. Medzitým som úspešne zložil doktorandskú skúšku na právach v Košiciach a bol mi udelený titul JUDr. JUDr. pracujúci ako čašník v reštaurácii. Nie, nebol som spokojný. Znova som skúsil so životopisom v ruke, Košice, Poprad, Prešov, všade, nie ďakujeme. Mám brata, ktorý v tom čase študoval v Prahe, uvoľnila sa mu izba po jeho spolubývajúcom, tak som šiel tam. Byt v SNV do nájmu a čašnícke rúcho preč, ide sa robiť právnická kariéra v Prahe.“
Z českých ministerstiev do Indie až k fjordom
V stovežatej Janík (ako ho familiárne volajú všetci, ktorí ho poznajú) konečne pričuchol k tomu čo vyštudoval. Ale… „Začal som v jednej advokátskej kancelárii ako koncipient a cez Radu pre televízne a rozhlasové vysielanie ČR sa dostal až na Ministerstvo financií a neskôr i na Ministerstvo spravodlivosti ČR. Tam som sa dostal na platový strop 20 000 Kč a to uznajte na život v Prahe bolo mizerné. A tak som urobil zásadný krok v mojom živote. Pochopil som, že právo ma neuživí a odišiel som do Indie. S pokorou v srdci som v Indii 3 mesiace študoval indickú klasickú hudbu ako i hru na starý indický strunový nástroj s názvom sitár. Po návrate na Spiš a ďalšom márnom zháňaní práce ma oslovil môj priateľ s ponukou upratovať rybárske chatky na nórskych ostrovoch Lofoty. Nasledoval námornícky kurz v Bergene, kde som úspešne zložil bezpečnostnú a záchranársku skúšku práce na lodi.“ Nórština je však ťažký jazyk a Jano prácu na lodi nedostal. A tak skončil v továrni na spracovanie tresky, kde pracuje dodnes. Na Slovensku JUDr., v Nórsku nekvalifikovaná pracovná sila. Ale mladý Spišiak neľutuje ani sekundu. „Návrat k morálnej právnej špine, nedostatočnému finančnému ohodnoteniu a podlosti ma neláka. Po štyroch rokoch sedenia na právnickej stoličke som si všimol, že fyzická práca má tiež svoje čaro. Samozrejme dobre finančne ohodnotená. Zaspávať unavený s pocitom dobre zarobených peňazí ma upokojuje. Medzičasom som úspešne ukončil fyzioterapeutické kurzy na akadémii rehabilitácie v Prahe, mám medzinárodné certifikáty Dornovej metódy a športovej masáže a zrejme po tejto rybacej sezóne si skúsim nájsť prácu v tomto odbore.“
Nórsky sociálny systém je prepracovaný, na Slovensko by priviezol pokoru a trochu nórskej ropy
JUDr. Ján Holiga chce v Nórsku ostať. „Krajina má prepracovaný sociálny systém a hlavne na dne nórskych morí sú obrovské zásoby ropy. Nóri sú ako tie skaly okolo nich všade navôkol. Málovravní, tvrdí k sebe aj ľudom okolo. V činnostiach sú veľmi praktickí, rýchle konajúci a málo špekulujúci. Menej klamú a viac pracujú. Nekradnú… A majú prenádherné ženy…“ Je niečo čo Janovi na severe Európy najviac chýba? „Rodina, kamaráti, Spiš ako taký. Ja som patriot a do Spišskej sa raz určite vrátim. Neviem kedy to bude, ale vrátim sa. Nikde nie je totiž tak dobre ako doma.“ A čo by právnik zo Spiša so sebou na Spiš doniesol? „Trochu tej nórskej ropy (smiech), ale hlavne čistotu, aká tu v prírode a vo vzťahoch vládne. A snáď aj nové myšlienky, ktoré by Spišu mohli pomôcť.“ A aký je jeho recept? „Myslím si, že Spišská by dokázala ako malá komunita stabilne prežiť v úzkej spolupráci s okolitými dedinami. Dedinky a okolité pozemky by sa využili na pestovanie pšenice, zemiakov, kukurice, cibule, cesnaku a technického konope. Znovu by sme mali oživiť systém bývalých JRD a chovať tam kravy, kone, svine. Ako niekedy. Plná podpora poľnohospodárstva, ktoré nás živí. Do práce by sa zapojil každý, od cigánov až po predstaviteľov verejnej správy. Funkcie v nej by sa vykonávali zadarmo. V našom meste by sme mali obnoviť zaniknuté podniky, ako mäsokombinát, mliekareň, Nový domov, možno aj bývalé bane, proste zamestnať ľudí. Živé projekty a nimi priame oslovenie zahraničných investorov. Vykašlať sa na EÚ a jej diktatúru. Rozhodovanie o chode SNV plne verejné, žiadne tajnosti. Ja viem, trochu utopistické, ale nie nereálne…“
Čo poviete, nie je pána JUDr. Holigu v továrni na spracovanie severskej tresky škoda?
Oliver Buza
FOTOGALÉRIA: