15.mája okolo jednej popoludní vystúpilo na vrch siedmej najvyššej hory sveta duo Slovákov. Dhaulágirí (8167 m. n. m.) v tom momente istým spôsobom naplnilo osudy dvoch horolezcov. Peter Hámor týmto počinom skompletizoval zbierku všetkých osemtisícoviek sveta a nasadil si na hlavu tzv. korunu Himalájí. Asistoval mu pri tom Spišiak Michal Sabovčík, pre ktorého to bola prvá skúsenosť s výškou nad 8000 metrov. A o tom, ako zdolali „Bielu horu“, Mišo porozprával, exkluzívne pre Spišský Patriot, pútavý príbeh. Nech sa páči, vážení čitatelia, tu je.
Aklimatizácia
Celé toto dobrodružstvo začalo začiatkom marca, kedy sme cez Dubaj prileteli do hlavného mesta Nepálu – Káthmandu. Peťo Hámor si vo svojej obľúbenej agentúre, ktorá zabezpečovala takmer všetky jeho himalájske dobrodružstvá skontroloval svoj „depozit“, ktorý obsahoval asi desať sudov materiálu. Po približne štyroch dňoch rôznych vybavovačiek sme sa letecky presunuli do Lukly, ktorá je preslávená najnebezpečnejším letiskom na svete. Pristávacia dráha je vo výške 2680 m n. m., meria len 500 metrov, navyše je do kopca a končí prudkou 600 metrovou priepasťou. Vďakabohu to náš pilot zvládol a my sme mohli horskou cestou – necestou vyraziť v ústrety himalájskym velikánom. Spoločnosť nám robila úchvatná scenéria, ako aj miestna kultúra Šerpov. Len pre vysvetlenie, v Nepále žije asi 9 kmeňov a Šerpovia sú len jedným z nich. Po dvoch dňoch sme dorazili do ich hlavného mesta – Namche Bazaar (3440 m n. m.), kde sme pobudli nejaký čas potrebný na postupnú aklimatizáciu. V rámci nej sme spolu s Peťom aj „budovali vzájomnú dôveru“ tým, že sme sa vzájomne „dali dole“, pretože na akýkoľvek vrchol zásadne vystupujem len s ľuďmi, ktorým absolútne dôverujem a charakter človeka najlepšie spoznáš po pár pohárikoch páleného… . Výchovné to síce nie je, ale u mňa to funguje na sto percent. Nasledoval asi týždňový výšľap do základného tábora pod Everestom (5300 m n .m.). Časť skupiny sa oddelila a trielila do najkomerčnejšieho základného tábora na svete, no nás to ťahalo inam. Pokračovali sme na Kala Patthar (5643 m n. m.), ktorý je nádherným, turisticky dostupným vrcholom a je odtiaľ skvelý výhľad na najvyššiu horu sveta. Cestou do ďalšej doliny sme prespali v tzv. Pyramíde (5055 m n. m.). Tá bola postavená Talianmi a slúžila ako ich výskumná stanica na merania seizmologických pohybov. Vedci z nej skúmali ľadovec, ako i rôzne prírodné podmienky v Himalájach. Časom ju však Taliani „opustili“, a tak ju miestni využívajú ako turistickú ubytovňu s kuchyňou. Vhodne sme využili jej služby a vydali sme sa na ďalší plánovaný aklimatizačný vrchol – Island Peak (6189 m n. m.). Piati sme ho zdolali, no už v týchto fázach sa u niektorých začali objavovať zdravotné problémy. Mišo Gábriž musel zostúpiť nižšie, aby zregeneroval, my sme sa vrátili do Pyramídy a chystali sme sa na náš aklimatizačný vrchol, ktorým mala byť 7161 metrov vysoká Pumori. Peťo Hámor sa o ňu pokúšal už tretíkrát a nebudem vás dlho napínať, ani tentokrát sa mu to nepodarilo. Pumori sa totiž po nedávnom zemetrasení veľmi zmenila, vzniklo veľa nových nebezpečných trhlín, ubudlo ľadu, pribudli padajúce kamene. Tomáš Petrík a Ján Šustr to otočili hneď v prvom tábore, Peťo, Mišo Gábriž a ja sme došli až do „dvojky“ (cca 6400 m n. m.), no tam sme usúdili, že Pumori nás na vrchol ani tentokrát nepustí a vrátili sa dole. Aklimatizačný pobyt však aj napriek tomu splnil dokonale svoj účel, cez Luklu sme sa vrátili do Káthmandu, kde sme sa začali chystať na hlavný cieľ – Dhaulágirí.
Cesta na vrchol
Do hlavného mesta Nepálu sme už dorazili len vo štvorici. Tomáš Petrík, Michal Gábriž , Peťo Hámor a ja sme tvorili tím, ktorý bol plný odhodlania zdolať Bielu Horu. Po zakúpení permitu, čo je akási vstupenka na najvyššie končiare sveta, a doplnení posledných zásob, sme sa vrtuľníkom opäť cez Luklu presunuli do základného tábora pod Dhaulágirí. Len tak, pre zaujímavosť, permit na Bielu Horu stojí 2000 €, Everest zaťaží peňaženku tých, čo bažia po streche sveta 11000 Eurami. Celý materiál nám do BC (base camp – základný tábor), ktorý je vo výške 4600 metrov, vyniesli mulice ovládané iným nepálskym kmeňom – Bagármi. Tí sú zaujímaví hlavne tým, že ženy tohto kmeňa nemajú absolútne žiadne ochlpenie. Či je tomu naozaj tak, som nezisťoval, mali sme plné ruky a hlavy práce s udomácňovaním sa v základnom tábore. Na začiatku sme tam boli len my a jedna indická armádna expedícia, no postupne sa BC začal plniť a „nasal“ do seba až deväť expedícií s približne sto ľuďmi. V základnom tábore sme sa mali celkom luxusne. Každý mal zvlášť svoj stan, akúsi obývačku, i spoločný spoločenský stan, kde sa občerstvovalo a „kuli pikle“. Postupne sme sa spriatelili so všetkými expedíciami, v tábore vládla veľmi priateľská atmosféra plná prajnosti a vzájomného odovzdávania informácii. Čakalo sa na vhodné počasie, a keď „okienko“ prišlo, rozhodli sme sa vybudovať prvý tábor (C1). Medzi BC a vrcholom sú naplánované tri tábory, jednotka bola vo výške 5700 m n. m.. Na vrchol sme chceli ísť „čistým štýlom“, čo v praxi znamená, že od BC až na vrchol, sme si celý materiál (stany, spacáky, lezecký výstroj, jedlo, plyn) nosili už sami bez akejkoľvek pomoci nosičov. V C1 sme postavili dva stany, do C2 sme tiež vyniesli dva. Tu sme si však už miesto pre ne museli prácne vykopať, čo vo výške 6600 metrov a poriadnej víchrici nebola žiadna sranda. Tomáš, Peťo a ja (Mišo so zdravotnými problémami zostal v BC) sme tam prespali a vrátili sa do základného tábora. Tam nás čakalo nemilé prekvapenie. Desať dní sa na nás bohovia Dhaulágirí hnevali a zoslali na nás vyložene hnusné počasie. Sneh sa miesil s vetrom, dažďom, do skál udierali blesky. Ja osobne som si krátil čas vyrezávaním šachových figúrok z dreva, celkom zdarne mi v tom sekundoval aj Mišo Gábriž. Vydržať čakať bolo pre mňa určite tým najťažším momentom z celej expedície. Keď po krutých desiatich dňoch Sodomy a Gomory konečne vyšlo slnko, vydali sme sa zisťovať, aké škody počasie napáchalo. V jednotke to bolo ešte ako-tak v poriadku, šok však prišiel v dvojke. Po našich stanoch nebolo ani chýru, ani slychu, v prvom momente som si myslel, že sa moja cesta skončila, pretože v stane som mal výbavu potrebnú na výstup. Peťo s Tomášom sa domnievali, že naše stany strhla lavína, no nevzdali sme to a nakoniec sme jeden, vďakabohu, ten s výbavou, našli. Bol pod dvojmetrovou vrstvou snehu. Museli sme sa k nemu cez úzky priezor prekopať, rozrezať a vybrať všetky potrebné veci. Prespali sme v požičanom indickom, a keďže sme nemali plyn, ktorý bol v tom druhom našom, a ktorý sme vôbec nenašli, opäť sme sa museli vrátiť do BC. Tam nás zase zbrzdilo zlé počasie. Atmosféra kvôli nemu začala „hustnúť“, linky medzi meteorológmi a vedúcimi jednotlivých výprav boli viac než horúce. Všeobecne sa dohodlo, že 20. máj bude „tým dňom“. Hneď po porade však Peťovi „pípla“ sms od našej portugalskej „rosničky“ a svietil tam dátum 15. máj. Bolo teda rozhodnuté. Ešte v ten večer bolo zbalené a skoro ráno 13.5. okolo štvrtej zostava Gábriž, Hámor a ja vyrazila na vrchol. Tomáš Petrík sa na to necítil a ostal. Vedeli sme, že 15.5. má byť „okno“, tak sme dali na jeden záťah 2000 výškových metrov. Jednotkou sa len „preletelo“ a do C2 sme dorazili po siedmich hodinách. Prespali sme v požičanom talianskom stane a 14.5. skoro ráno sa vyrazilo do C3. Mišo Gábriž to po hodine zabalil a otočil sa, a tak sme vedeli, že hore ideme len my dvaja. Do C3 (7350 m n. m.) sme dorazili za asistencie nefalšovanej himalájskej víchrice. Usúdili sme, že v tomto stan nevybudujeme, tak sme zostúpili o sto výškových metrov nižšie, kde sme ho v závetrí postavili. Nasledovala večera (polievka, klobásky a aspirín) a unavení, okolo siedmej, sme zaľahli. Zaspať v takej výške je problematické, do desiatej sme to len nejako prebdeli. Víchor neustával, myšlienky boli všelijaké, no okolo polnoci sa bohovia zmilovali a Peťo rozhodol – ide sa hore! A začalo trinásťhodinové trápenie až na vrchol. Po snehu, vyfúkanom ľade, skale, s jedným 30-metrovým lanom, sme sa pomaly posúvali smerom nahor. Potrebovali sme sa dostať do vrcholového žľabu, no orientácia bola približne od výšky 7500 metrov dosť zlá. Nasledovala chvíľa blúdenia, nevedeli sme trafiť ten správny žľab, bolo tam veľa čerstvého snehu. Na chvíľu som aj zapochyboval, či to vôbec ustojíme, no veril som Peťovým skúsenostiam. Na vrchole sme mali byť okolo 11.30, no my sme v tom čase stále len traverzovali a hľadali vhodnú cestu. Nakoniec ten správny žľab Peťo, ktorému som bezvýhradne dôveroval, predsa len našiel a presne o 13.00 hod. sme vystúpili na vrchol. Hámor bol na vrchole prvý, ja som dorazil v tesnom závese. Úprimne poviem, bol som na hranici svojich síl, ale stálo to za to. Hore bolo krásne, nefúkalo, svietilo slniečko, teplota bola okolo –30 stupňov. Pod nami však boli mraky, takže žiadne extra výhľady neboli. Nepodľahol som žiadnej eufórii, tam na to jednoducho niet síl a času, bol som len rád, že už nemusím ísť hore. Pocity u mňa prídu až v bezpečí dole. S Peťom sme si podali ruky, odfotili sa. Bol som prvý pri tom, ako si nasadil na hlavu povestnú korunu Himalájí a musím len zdupľovať to, čo on prezentuje v médiách, že to pre neho nič extra neznamená a že je to o niečom úplne inom. Jasné, že sme si vymenili zopár viet, ktoré navždy ostanú zamrazené vo výške 8167 metrov, ale tak to medzi priateľmi medzi nemými mohykánmi má byť. Na vrchole sme vďaka peknému počasiu ostali asi pol hodiny, no vedeli sme, že vyhraté ešte nemáme. Čakala nás totiž cesta späť.
Zostup
Počasie nám stále prialo aj pri ceste nadol. Našli sme si inú trasu, akou sme šli na vrchol, no kombinácia výšky a únavy si začala vyberať svoju daň. Skoro každých 50 metrov sme museli zastaviť, oddýchnuť si. Nedostatok kyslíka mal za následok to, že som začínal mať celkom kvalitné halucinácie. V mrakoch som videl detaily tvárí, či siluety zvierat, no museli sme ostať ostražití, pretože stačil jeden nepozorný krok a mohlo to dopadnúť zle. Prekonali sme to, zišli do C3, no tam sa ostať nedalo. V stane už boli zabývaní Indovia, a tak sme celkom vyčerpaní ešte v ten deň, okolo ôsmej večer zostúpili až do C2, kde prišla prvá veľká úľava. Prespali sme a na druhý deň ráno sme zišli až do základného tábora. Tam už, samozrejme, o našom počine vedeli. Cestou dole sme sa medzi C1 a BC stretli s ekvádorským horolezcom, ktorý šiel na aklimatizačný výstup do „jednotky“ a ten mal pre nás dokonca prichystané prvé zaslúžené pivečko. Ich počet bol samozrejme navýšený po príchode dole, kde mohla konečne vypuknúť oslava nášho výstupu. V tej chvíli som si spomenul na moju rodinu, kamarátov z hôr, ktorí ma podporovali. Som vďačný, že som mohol spoznať nádherné Himaláje, ich krásu som si vychutnával aj cestou zo základného tábora, kde sme sa cez pravú nepálsku džungľu premiestnili až celkom nadol. A či sa do najvyššieho pohoria ešte vrátim? Určite, ak sa stretne partia tých správnych ľudí s dobrým nápadom, nepoviem nie. Hory sú môj život, Himaláje ma veľa naučili a budem rád, ak dostanem šancu spoznávať ich ďalej. Aj u Peťa som vycítil, že sa mu som mnou liezlo dobre, takže ďalšia spoločná expedícia nie je nereálna. Teraz si však chcem vychutnať slastný pocit byť doma, túžim vybehnúť do Slovenského raja, do Tatier, pretože práve tu sa zrodil základ toho, že som sa 15.5. postavil na vrchol Dhaulágirí.
Oliver Buza