Hoc sa o lete v novinárskom žargóne hovorí, ako o „uhorkovej sezóne“, kultúra nebude v najhorúcejších mesiacoch pod najvyššou vežou Slovenska absentovať ani v tomto roku. Veď koncom augusta sa na nás, v rámci KULTÚRNEHO LETA, valí viacero akcií, ktorým budú, z hľadiska návštevnosti, pravdepodobne dominovať ŽIVÉ SOCHY a DNI MESTA. A ja dúfam, že BUDEM PRI TOM.
Posuňme sa však v čase, v kalendári, o niečo bližšie, do júla a poďme sa spoločne pozrieť na dve výstavy, ktoré svojou zaujímavosťou rozhodne nezaostávajú za tými, čo nás čakajú začiatkom jesene
Za prvou sa netreba vybrať ďaleko, stačí sa prejsť v parku, medzi sochou kpt. Nálepku a Evanjelickým kostolom, kde už tradične organizuje SPIŠSKÉ OSVETOVÉ STREDISKO výstavu prác výtvarníkov a fotografov, s príhodným názvom, UMENIE V PARKU. Akoby sa naplnilo heslo, čo s obľubou rozprávajú klasici: „Ak nejde Allah k hore, musí ísť hora k Allahovi.“ A tak sa pri fontáne, uprostred zelene, môžete aj vy zrakom (ale aj dušou a srdcom) pokochať na prácach, ktoré prezentujú majstri plátna i veľmajstri fotografických objektívov. Odborná porota, pre vás, spomedzi 72 výtvarných diel od 19 autorov a 107 fotografií od 27 autorov, vybrala 60 prác, ktoré sú okolo fontány od 19. júla inštalované na veľkoplošných paneloch. Ak si odmyslíme chybičku krásy v znížení kvality od originálu, prednosťou tejto výstavy je jednoznačne jej široká variabilita vystavovaných diel, predovšetkým v rôznorodosti techník i motívov. Na paneloch prevláda (a to je zaujímavé) zobrazovanie architektúry, ale slušne je tu zastúpená aj fotografia reportážna a vo výtvarných prácach prevláda krajinárska tvorba. Mňa osobne z fotografií zaujali vystavované diela, ktoré zaliezajú hlbšie pod kožu, nielen svojou formou a technikou, ale predovšetkým vnútornou myšlienkou, dokonca vtipom. A tak som sa na dlhší čas pristavil pri „posýpke“, ale aj pri neuveriteľných líniách mostnej konštrukcie, tieňoch veriacich, alebo vody, ktorá sa tak čarokrásne hrá s loptou a čiapkami vodných pólistov. Že nie ste o nič múdrejší? Máte pravdu. To treba vidieť. Pozoruhodná výstava, ktorej krstným otcom je OZ Život v meste, s pánom Tomášom Cehlárom čaká aj na vašu návštevu.
Aj za druhou výstavou netreba ísť ďaleko. Stačí prejsť cez prechod na Zimnú ulicu, lebo oproti tu sídli GALÉRIA UMELCOV SPIŠA. A v polovici júla tu otvorili ďalšiu zo série, dovolím si napísať, provokatívnych výstav, s tak príhodným názvom MAĽBOU vanie SOCHOU mrazí. Skrátene SLOVENSKÝ SOCHOBRAZ. Vyjadrím to otvorene. Ja sa už na každý ďalší nový počin GUS-ky teším, lebo je zárukou, že ma nesklame. Sochárske a maliarske umenie, ktoré prezentuje „súčasné“ dianie na slovenskej výtvarnej scéne, je, mierne povedané, šokom. Lebo to, čo dokážu ľudia s nesporným umeleckým talentom, s farbami, štetcom a všakovakými materiálmi vytvoriť, stojí za to, vidieť. Už len preto, lebo široký diapazón techník, ale aj neuveriteľná škála motívov, pohladia na jednej strane dušu a na druhej strane pošteklia zmysly. Celá výstava je rozdelená na základe istých (len sa to ťažko hľadá) príbuzností do troch celkov: Extrovertné maliarske pole, Vnútorný svet maľby a Rozbitá schránka telesnosti. Na mňa pôsobí táto výstava prác 12 autorov skôr jednoznačne, ako umelecký guláš. Ale pozoruhodné na ňom je, že na rozdiel od kotlíkového gulášu pri ohni (ktorý môže variť vždy len jeden kuchár), chutí táto zmes fajnovo, lebo prechádzate od obrazu k obrazu a od sochy k soche, kde na vás vanie, tu vánok, tu vetrisko a kde z mnohých sochárskych objektov (aj v týchto horúcich letných mesiacov) mrazí. Presne tak, ako je to napísané na plagátoch, ktoré pozývajú na túto jedinečnú výtvarnú produkciu.
Michal Buza st.