Kedysi dávno, veľmi dávno, som sa dostal ku knihe ROZPRÁVKY Z TISÍC A JEDNEJ NOCI
a tá spolu s „Rozprávkami o mašinkách“, „Z poľovníckej kapsy“ a „O pejskovi a kočičce“ bola mojou každodennou, lepšie povedané každovečernou duševnou potravou (z) mladých liet.
A tak mi dobre padlo, že k tej prvej, exotickej, som sa dostal opäť, vďaka návšteve GALÉRIE UMELCOV SPIŠA. Lebo práve tam ma zlákala propagácia výstavy O MOSLIMSKÝCH TÍNEDŽERKÁCH a to z dvoch dôvodov. Ten prvý bol, že som sa chcel pozrieť, ako v skutočnosti vyzerajú všetky tie súčasné nasledovníčky krásnej a záhadnej Šehrezády a ten druhý „pamlsok“ sa skrýval za zažitú predstavu o moslimských ženách, ktoré niekde v prepychových komnatách háremov čakajú so zahalenou tvárou a s drahokamom v pupku na to, kedy prídu ich „hviezdne chvíľky“.
Výstava americkej fotografky iránskeho (temer perzského) pôvodu SOODY SHARIFI pod názvom MAXIATÚRY ma, práve v protiklade doteraz vžitých predstáv, prekvapila. A ťažko povedať, či príjemne. Lebo na jednej strane ukazuje nový svet, v ktorom moslimské mladé ženy žijú a rútia sa do načančaných výkladov západnej predstavy o civilizácii (respektíve ilúzií o tomto svete) a na druhej strane chvalabohu ešte vždy je to aj trocha pribrzdený (v dobrom slova zmysle) rozlet k vysnívanému feminizmu. Fotografie sú na vysokej technickej úrovni, s perfektným zmyslom pre optimálne rozloženie scény a súčasne hrajú príbehom, ktorý odkrýva ten nádherný svet na pomedzí dievčenstva a ženstva. Na niektorých záberoch je dokonca vidno snahu o expresívnu fotografiu, ktorej zmysel nie je nalinajkovaný, ale vyžaduje i vlastnú reflexiu diváka a domyslenie akcie mimo vyfotografovaný priestor.
Opačne pôsobia na obrazoch „maxiatúry“, lebo v temer pôvodnom prostredí „Hrubínovských ilustrácií“ knihy Rozprávky z tisíc a jednej noci, sa zrazu ocitajú skutoční moderní ľudia, bez turbanov, dlhých brád, vodných fajok a rozprávkových bytostí, len tak, akoby pohodení do krajiny a stavieb z dávnej minulosti. Tieto obrazy si vyžadujú, aby divák pred nimi postál dlhšie, dopozeral detaily a strávil tú neuveriteľnú zmes, temer guláš, ktorý autorka s citom namiešala. Cez dlhý čas tisícročí v postavách súčasníkov, ale do stiesneného a dobre stráženého priestoru sultánovských palácov a Semiramidinich vysunutých záhrad.
Táto výstava v GUS -ke je skvelou ukážkou, ako hľadať premostenia medzi náboženstvami, kultúrami i civilizáciami, bez toho, aby sme museli po parkoch prekračovať ležiacich imigrantov a odpratávať pet fľaše, ktoré za sebou, v márnej snahe po živote vo vysnívanej cudzine, zanechali (choďte do Viedne na hlavnú stanicu a uvidíte, o čom hovorím). Lebo takzvaná globalizácia sveta sa určite viac docení i strávi cez rôzne formy umenia (ktoré zbližujú, nie rozdeľujú), ako cez nekoordinovanú migráciu tisícov zúfalcov, topiacich sa v Stredozemnom mori.
A som rád, že SOM BOL toho roku PRI TOM, keď tu, v Spišskej Novej Vsi, vystavovala svoje umenie Soody Sharifi a že som toho roku ešte NEBOL PRI TOM, keď obyčajne prestupujem na Wiener Hauptbahnhof z bratislavského Rexu na Regiojet do Villachu.
V mesiaci máj by som Vás rád upozornil na tieto kultúrne akcie a podujatia:
Michal Buza st.