1. apríl máme v podvedomí zafixovaný ako jeden z najveselších dní v roku. To, o čom chcem písať, sa týka 1. apríla, ale veselé vôbec nie je. V prvý aprílový deň roku 2010 sa ráno zo železničnej stanice ozvala neobyčajne silná rana. Jednou z 3 obetí zrážky rušňa a osobného vlaku bol aj Miroslav Štrpko. Aspoň krátkym článkom mu chce Patriot vzdať hold.
Patril rodine a železnici. Svoj železničiarsky vzor mal v otcovi, ktorý pracoval ako výpravca. Po skončení vysokej školy chcel pracovať vo Výskumnom ústave v Novej Dubnici. Zomrel mu však otec a mladý muž sa rozhodol zostať bližšie pri rodine a začal pracovať v Rušňovom depe Spišská Nová Ves ako majster hlavných opráv. Tu sa stal autorom mnohých zlepšovacích návrhov a patentov, ktoré železnici pomohli. Napríklad zlepšovací návrh na meranie priemerov dvojkolesových železničných koľajových vozidiel, s ktorým sa preslávili nielen v Spišskej Novej Vsi. Postupne ho inštalovali v rušňových depách v Plzni, Nymburku, Ostrave, Brne, Žiline, Zvolene aj Košiciach.
V rušňovom depe prešiel rôznymi funkciami, vrátane prednostu. V septembri 2003 dostal rezortné ocenenie “Pocta ministra dopravy”. Hoci práci dával veľa, na prvom mieste bola pre neho vždy rodina. Tá mu dodávala nesmiernu silu, ale priniesla aj tragickú smrť najmladšieho syna. O to viac sa potom upol na 3 vnúčatá. Dlho im skvelým dedom ale byť nemohol. 1. apríla 2010 bol v rušni, ktorý narazil do osobného vlaku…..
Od vtedy nepovažujem 1. apríl za veselý a vtipný deň. Skôr si nájdem chvíľu, aby som s úctou spomenul na obete nešťastie, ktoré tak nečakane a kruto vstúpilo do osudov niekoľkých rodín v našom meste. Život ide ďalej, lebo musí. Spomienka na dobrých ľudí, ktorí už medzi nami niesú, by nás mala posliniť v snahe byť takí, ako oni.
-leb-