Nakoniec bolo všetko inak. A zariadili to Železnice slovenskej republiky, lebo niektoré ich humoresky sú naozaj nenapodobiteľné. Napríklad, keď rýchlik Sedita z Košíc mešká 60 minút. Hoc mu cesta do Spišskej Novej Vsi trvá o 4 minúty menej. (Asi ukradli lokomotívu).
Ale poďme pekne po poriadku. Na trasu som vyrazil z Červeného Kláštora a až do Spišskej Starej Vsi mi spoločníka robila typická ranná jesenná hmla. Z ľavej strany asfaltky sa na mňa cez biely opar pozerali osamelé stromy na lúkach, sprava som len počul hučiaci Dunajec a na prístaviskách trčali k nebu prsty štíhlych pltníckych skladačiek. V Spišskej Starej Vsi sa ukázalo slnko, začalo piecť a tak som sa presunul do tieňa typických starých gotických domov, čo po dĺžke lemovali námestie. Pretiahnuté, ako u nás, ibaže v smere sever- juh. A len tak mimochodm, hoc sa toto tretie najmenšie mestečko na Slovensku volá Stará Ves, je rokom založenia mladšie ako to naše, s prívlastkom Nová. Celá cesta až do Spišských Hanušoviec vlastne vedie širokým údolím a je lemovaná novostavbami rodinných domov, ktoré svedčia o tom, že ľudia sa tu, na sever Spiša nemajú zle, skôr naopak. Lesnícka činnosť a cestovný ruch okolo Dunajca prinášajú do tejto oblasti peniaze. Tento bonus je ešte umocnený cez Európsku úniu projektom Interreg, cezhraničnou spoluprácou Slovenska a Poľska, čo sa ukazuje najmä na cestách, ktoré sú, aj do „zapadnutých“ dediniek, v perfektnom stave. V Hanušovciach som odbočil vpravo, opustil hlavný cestný ťah, vydal sa do kopcov, lebo mojou prvou oddychovou zastávkou bola malebná dedinka, posadená v lone hôr, na dostrel od Belianskych Tatier.
Na druhý deň som sa skoro ráno z Veľkej Frankovej vydal juhozápadným smerom v sprievode kráv a pastiera, ktorý za nimi s bičom v ruke „frčal“ na bicykli (a vždy po kvalitnej asfaltovej ceste), už červenou turistickou značkou, do ďalšej Frankovej, tentokrát Malej. Počtom obyvateľov určite menšej, ako v dedine predtým, ale dlhočiznou dĺžkou ma táto rázovitá obec prekvapila. A nielen tým. Malá Franková je veľmi peknou výstavnou zamagurskou dedinkou s typickou architektúrou a možno ju lyžiari poznajú, lebo sa ňou ide do Ski Bachledovka. Kdesi v druhej polovici dediny je orientačný stĺp, na ktorom vás červená turistická značka vysiela cez hrebeň kopca do Ždiaru a vraj za dve hodiny. Cesta sa ku koncu dediny skrúti doprava a cez serpentíny sa za krátko dostanete vysoko nad obec a po lúkach pokračuje ďalej západným smerom k lesu. Cestu lemujú modré kvety horcov, čo nasvedčuje tomu, že jeseň (hoc je ešte len polovica augusta) je už za dverami a celý tohoročný čas je posunutý najmenej o tri týždne dopredu. Nekonečným prechodom po rozrytej lesnej ceste, ktorá miestami pripomína rozbahnené ležoviská pre hrochov, sa na vrchole dostanete až k orientačnému stĺpu Magurka, kde sa ďalej pokračuje do ľava, dole k Ždiaru. Zablatený až po uši zostupujem ešte vždy lesom až na lúky, kde sa otvárajú prvé pohľady, najprv na končiare Belianskych Tatier a o chvíľu na to, aj na prekrásnu, natiahnutu zamagurskú obec, Ždiar. A tu, pri rekreačnom stredisku Tatra končí druhý deň môjho prechodu zaujímavou krajinou Spiša- Zamagurím. Len podotýkam, že turistika z Veľkej Frankovej do Ždiaru je prefektne značená, za dve a pol hodiny to zvládne len rýchlik a to, čo tu vyviedli lesníci so svojou ťažkou technikou naozaj nepatrí do mapy turistických (a navyše aj cykloturistických) trás.
Na tretí deň som sa chystal prejsť cez Kopské sedlo do Tatranskej Javoriny, ale keď som o piatej ráno stepoval na stanici a ozvalo sa obľúbené „Upozornenie na meškanie vlaku“, bola mi moja logistika spojov do Popradu a následne do Ždiaru už iba akurát na dve veci. A tak si tú trasu budem musieť pripojiť ku svojmu prechodu Vysokými Tatrami na budúce.
Fakty z trasy: počet prejdených kilometrov: 32
doba prechodu: 6 hodín
priemerná rýchlosť: 5,3 km/hod.
najnižšie miesto: Červený Kláštor 462 mnm
najvyššie miesto: Magurka 1162 mnm
Michal Buza st.