Dedo Mikuláš, familiárne zvaný Miťo má tri svoje zlatíčka: dvojročného labradorského retrievera Luka, osemročného vnuka Lukáša a trinásťročnú susedkinu dcéru Luciu. Cez týždeň majú čo robiť, ale v sobotu ráno sa u deda rozletia dvere a deti zavelia:
Naše čakanie na zimu je už pravdepodobne len teoretickým snom o zasneženej krajine a aj keď sa na vrcholoch kopcov okolo mesta drží niekoľkocentimetrová vrstva mokrého snehu, čoraz viac turistov odkladá bežky do pivníc a garáží a vyťahuje skôr bicykle.
V západnej časti Slovenského raja sa nachádzajú tri sprístupnené tiesňavy – Suchá Belá, Piecky a Veľký sokol. My sme si na výlet do druhej polovice februára vybrali najdlhšiu z nich – Piecky a tak sme túto zimu už druhý krát začínali naše putovanie za Veľkým vodopádom v rekreačnom stredisku Podlesok. Od orientačnej tabule sme sa vydali po zelenej značke, vľavo sme minuli opustený autokemping a vošli do doliny Veľkej bielej vody. Táto, podľa môjho názoru najromantickejšia dolina Slovenského raja, je prekrásna najmä na jar, lebo na vodu bohaté lúky tu vždy v apríli a máji zakvitnú pestrofarebnou zmesou žltohlavov, šafranov, prvosienok a veterníc. Teraz ale kráčame okolo studenej, ale neuveriteľne čistej vody a prechádzame cez kaňonovitý úsek, kde sa v celodennom tieni udržujú jazyky malých ľadopádov. Neskôr sa cesta mení na širšiu a po asfaltke sa približne za tri štvrte hodiny dostávame do obce Píla. Tu ústia i vody rokliny Piecky. Na konci malej osady vchádzame vľavo do lesa, odkiaľ pritekajú vody z roztápajúcich sa snehov okolitých hôr, už napojení na žltú turistickú značku, ktorá nás bude teraz dlho sprevádzať až hore, na poľany. Hneď po vstupe do rokliny sa nám vyjasní v hlave, že cesta bude nebezpečná, lebo skaly a najmä všetky drevené časti trasy sú pokryté tenkou vrstvou ľadu a tak postupujeme pomaly a opatrne. Roklina je v dolnej časti mierna a len pomaly naberáme výškové metre. Prvý veľký zlom, ktorý príde asi po pol hodine cesty sa nečakane objaví za kamennou zákrutou a je to veľkolepý pohľad, lebo stojíme pred najkrajším vodo a ľadopádom tejto tiesňavy, pre ktorý sa do nej chodí – pred Veľkým vodopádom. Väčšinou bývajú v zime vodopády zamrznuté, ale túto zimu sa môžete pozerať na akúsi zvláštnu kombináciu ľadu, okolo ktorého stekajú do doliny prúdy studenej vody. Za Veľkým vodopádom nás čaká prechod cez zúžený kaňon po zľadovatených drevených lávkach a tak sme naozaj radi, že po piatich minútach zasa kráčame relatívne pokojnejšou cestou. V druhej časti tiesňavy je viacero menších vodopádov a samotná roklina potom končí dlhým výstupom, ktorý si treba poctivo odšliapať. Na konci doliny sa chodník prudko obracia vľavo do protismeru, traverzujúc svah sa dostávame na cestu, ktorá je pokrytá vrstvou kašovitého snehu a po pol hodine prichádzame na miesto, kde sa zľava pripája výstup z tiesňavy Suchá belá. Ďalej po hrebeni po širokej lesnej ceste smerom na východ príjemnou prechádzkou po mierne zvlnenom teréne prichádzame za dvadsať minút k orientačnému stĺpu Pod Vtáčím hrbom. Tu nás červená značka posiela smerom doľava dole na Podlesok, akurát, že nejaký turistický vtipkár na ňu napísal čas tridsať minút, čo by nestihol ani Polc na bicykli. Cesta dole na Podlesok s medzizastávkou Nad Podleskom trvá aj rýchlym turistom temer hodinu. Na záver by som len chcel pripomenúť, že chodníky Slovenského raja sú prístupné síce po celý rok, ale to neznamená, že sú aj vždy schodné. Pamätaj te na to najmä v takých dňoch a na takých miestach, kde v noci mrzne a cez deň sa topí, lebo potom musíte byť naozaj zdatným turistom s kusiskom šťastia, aby ste trasu absolvovali bez zranenia, tak, ako sa to chvalabohu podarilo nám.
Trasa: Podlesok – Píla (zelená) – Piecky – Vrchol Suchej Belej- Pod Vtáčím hrbom (žltá)- Nad Podleskom- Podlesok (červená),
Dĺžka trasy: cca 17 km, Čas prechodu: cca 5 hodín
Prevýšenie: Podlesok (550), Vrchol Suchej Belej (950) cca 400 metrov
Orientácia: Mapa Slovenský raj, 1: 50.000, mapa č. 124, Vkú Harmanec
Presun: BUS SNV – Hrabušice 8,25 – 9,05 Hrabušice – SNV 14,15 – 14,35
FOTOGALÉRIA: