Ľudské hranice nepoznajú obmedzenia. Dve čísla dozadu sme vám sprostredkovali titánsky výkon Ivon Vaľovej, ktorá ako jediná žena v šírom okolí dokázala zdolať nástrahy brutálnej 333 extreme. Ku cyklistike sa opäť vrátime a priblížime vám „šialenstvo“, ktoré na ležadlovom bicykli predviedol ďalší Spišiak – Jozef Lučenič.
Keď je každý deň strávený v sedle zážitkom. Lučeniča nezastavil ani zúrivý bezdomovec
Najprv v skratke. Hrdina nášho príbehu si do svojho špeciálne upraveného bicykla s 30 kilovou batožinou sadol 15. júla 2018. Cez Slovensko, Rakúsko, Nemecko a Francúzsko dorazil až do Paríža, kde si vychutnal dojazd Petra Sagana na Elyzejských poliach a potom sa cez Nemecko a Českú republiku vrátil 12. augusta späť až do Novoveskej Huty, kde býva. Dohromady prešiel tento 61 ročný cyklonezmar 4 300 km, zodral 5 sad predných plášťov a hlavne zažil množstvo dobrodružstiev, ktoré sa mu vpálili do pamäte navždy. Jeho nevšedný cyklo príbeh začal pred polstoročím v miestnom klube v Spišskej Novej Vsi. „Ako dorastenec som patril do širšej československej špičky, po vojenčine šlo bicyklovanie na vrcholovej úrovni troška bokom. Stále som sa mu aktívne venoval, pretože tento šport je jednoducho môj druhý život. Vypiplal som ako tréner slovenskú reprezentantku Alenu Barillovú, ktorá sa dokonca predstavila na slávnom Giro d´Italia. Neskôr sa pridružili zdravotné patálie s chrbtom, kvôli ktorým som mal dlhšiu pauzu. Napokon som si zaobstaral ležadlový bicykel, ktorý tieto problémy úplne minimalizuje. Medzitým so sa venoval aj in line korčuľovaniu, zúčastnil som sa aj slávnej dvadsaťštyrihodinovky na známom okruhu Le Mans. Bolo to úchvatné predstavenie, pred osemdesiattisícou kulisou korčuľovali šesťčlenné tímy kopírujúc formát známych automobilových pretekov. Stále ma to však ťahalo k bicyklu a keď som objavil jeho ležadlovú formu, bolo rozhodnuté.“ Lučenič pôvodne Paríž vo svojom programe nemal. „Chcel som ísť do Ruska, prejsť až do Odesy a natočiť nejakých 3 000 km, no politická situácia na Ukrajine ma donútila prehodnotiť tieto plány. Potom mi v hlave skrsla myšlienka, že navštívim Paríž a pozriem si Sagana pod Víťazným oblúkom, čo sa mi napokon aj podarilo.“ Ako isto tušíte bez tréningu by túto záťaž ani bývalý vrcholový športovec nezvládol. „Niekoľkokrát som sa bol „prejsť“ okolo Dunaja. Absolvoval som trasu Passau – Bratislava, potom Passau – Bratislava a späť a napokon som si dal dvadsaťštyrihodinovku po toku Dunaja. Tie trasy pozdĺž tohto riečneho giganta sú naozaj nádherné. V minulom roku som sa bicyklom vrátil zo Švajčiarska, kde pracovala synova priateľka. K tomuto zážitku sa viaže aj jedna trpko – úsmevná príhoda. Pred švajčiarskou trasou ma postihol srdcový infarkt. Po návrate z nej som bol na kontrole a doktor sa ma pýtal, ako sa mám a či už pomaly aspoň vyjdem na záhradku. Keď som mu povedal, čo som absolvoval, skoro spadol z nôh, no skonštatoval, že ak toto srdce vydržalo, mám v tom pokračovať. A tak som sa rozhodol pre Paríž,“ opisuje svoje rozhodnutie nevšedný muž, ktorý má okrem tohto infarktu v zdravotnej karte zapísané ešte jedno zlyhanie srdca. Na parížske dobrodružstvo sa vydal 15. júla. Cestou stretol stovky ľudí, každý deň na bicykli bol pre neho nezabudnuteľný. „Viete, ono to celé bolo fascinujúce. Dodnes si pamätám a budem si pamätať každý jeden deň na trase. Z každej strany dostávam otázku, čo bolo to naj. Úprimne? Naj bolo všetko. Každá minúta, každé šliapnutie do pedálu. Úchvatný bol pohľad na Dunaj kdesi za hranicami, keď som sa vymotkal z rakúskych dediniek a v rannom opare som zbadal 300 metrov širokú masu vody. To všetko sa zapisuje do dušičky, do srdiečka a tam to už naveky ostane. Prespával som na autobusových zastávkach, na miestach, kde som si mohol postaviť stan. So spaním mám aj jednu dramatickú príhodu. Okolo Linzu je jedna veľká prírodná vodná plocha, kde som si dopredu naplánoval spaciu zastávku. Rozložil som si môj dočasný príbytok a snažil sa zaspať, no stále som počul, ako sa okolo môjho stanu niekto motá. Na piatykrát, čo som vyšiel von, som zbadal bezdomovca, ktorému som, samozrejme nevedomky, obsadil „flek“. Zjavne mu to vadilo, pretože na mňa dokonca vytiahol nôž, no napokon sme sa aj napriek rečovej bariére nejako dohovorili. Toto však bol asi jediný negatívny zážitok, zväčša som sa stretával s úprimnými ľuďmi, ktorí mi chceli pomôcť. Dvakrát mi v Nemecku ponúkli miestni nocľah, už tá samotná solidarita, že vám niekto cudzí chce pomôcť, čo i len fľašou vody, je veľkým zážitkom. Inak som prespával pod mostami, na zastávkach, častokrát len na karimatke, dnes sú tieto materiály veľmi kvalitné. Aj strava je dnes už na vysokej úrovni v týchto podmienkach, v špecializovaných obchodoch nájdete vhodné jedlo na takéto účely. Schudol som 9 kíl, denný výdaj okolo 8 000 kalórií bolo cítiť. Nedám dopustiť na pivo, ktoré doma vôbec nepijem, no na tejto trase som si ho doprial. Zlatistý mok obsahuje veľa minerálov, stopových prvkov, určite mi dobre padlo. Mal som aj špeciálne prípravky na regeneráciu svalov, v tomto smere som bol pripravený dobre.“ Cesta ubiehala napriek horúčavám Jozefovi výborne, i keď dvesto kilometrové denné porcie dali v tridsať a viac stupňových teplotách telu zabrať. „Je pravdou, že teplo bolo trocha problematické. Denne som do seba vlial asi 15 litrov tekutín, toto som si musel strážiť. Čo sa týka smeru, išiel som podľa navigácie a sem – tam som aj poblúdil. Natočil som asi 400 „bludných“ kilometrov. Profil trate bol hlavne pri rakúsko – nemeckých hraniciach dosť hornatý. Taký Grajnár som absolvoval viac ako dvadsaťkrát. Nevyspytateľné sú hlavne cestičky na francúzskom vidieku, tam je to krátko prudko dole a hneď krátko prudko hore. Nevýhodou tohto biku je, že v stúpaniach sa naň nedá postaviť, náročné sú aj zjazdy, pretože tento stroj má v podstate nápravu a chvíľu trvá, kým sa s ním zžijete. Ale v sumáre môžem povedať, že cesta ubehla v pohode,“ dodal.
V Paríži o tri dni skôr ako Sagan, v pláne je juh Európy
Do Paríža dorazil Lučenič o tri dni skôr ako celý cirkus s názvom Tour de France. Aj preto, že sa mu cestou vyhýbali technické problémy. „Prekvapila ma len spotreba predných pneumatík. Aj vďaka hrubému asfaltu, ktorý pokrýva prevažnú časť francúzskych vidieckych ciest, som zodral 5 sad predných gúm. Aj k tomuto sa viaže jedna príhoda. Keďže mi zásoby náhradných pneumatík dochádzali, navštívil som špecializovanú predajňu vo Francúzsku. Na moje prekvapenie náhrady nemali, no všimol som si, že majú bicykle totožné s mojim, a tak som predajcu poprosil, aby mi predal pneumatiky z nich, o čom on nechcel ani počuť. To ma dosť zarazilo, dovtedy som sa stretával zväčša s ústretovými reakciami. Pod Víťazným oblúkom sa mi roztrhla reťaz, no vďaka rýchlospojke som to vyriešil za dve minúty.“ Víťazného šprintu Petra Sagana sa nedočkal. Tourminátor, ktorého limitovali škaredé zranenia z pádu v jednej z pyrenejských etapách, skončil ôsmy. Jozefovi to však vôbec neprekážalo. „Vôbec si neuvedomujeme, čo v osobe Petra Sagana Slovensko má. Dovolím si tvrdiť, že takýto cyklista sa rodí raz za sto rokov, na Slovensku by sme ho mali nosiť na rukách. Preto ma zarazili reakcie niektorých fanúšikov, ktorým sa ôsme miesto v záverečnej etape málilo, ako aj mediálne šialenstvo, ktoré sa na Petrovu adresu po jeho medializovanom rozchode s manželkou spustilo. Našťastie zväčša som sa stretol s ozajstnými fanúšikmi, zaujal ma plný autobus zo Sabinova, ktorý prišiel nášho majstra sveta podporiť. Spolu sme si vychutnali dojazd, i keď bezpečnostné opatrenia boli pri Víťaznom oblúku extrémne. Musím sa priznať, že tu som aj trošku využil podobnosť môjho bicykla s tým pre zdravotne postihnutých, čím som obmäkčil jednu z kontrol. Každopádne dojazd som si s nadšením pozrel a mohol som s pocitom dobre vykonanej práce nabrať smer – Novoveská Huta.“ Tá ubehla vcelku bezproblémovo, i keď jednu negatívnu skúsenosť z nej predsa len Jozef má. „Je ozaj neuveriteľné, ako rozdielne reagujú šoféri na západ od českých hraníc a ako tí, československí. Kým v Rakúsku, Nemecku či Francúzsku to boli výhradne priateľské blikania či trúbenia, v Čechách a na Slovensku to bola zväčša agresívna jazda šoférov. Sám som šofér a uznávam, že niektorí cyklisti by mali zlepšiť svoje správanie na ceste, no určite si zaslúžia na ceste miesto a rešpekt,“ skonštatoval. Do Novoveskej Huty dorazil náš diaľkový cyklista šťastne a už teraz spriada plány na ďalšiu obdivuhodnú tour. „Ak mi to dovolí zdravie, tak by som chcel na budúci rok prejsť veľkú časť Slovinska. Vraj je to krásne krajina, túžim ju spoznať. Verím, že sa mi to podarí a že mi moja milovaná cyklistika bude robiť spoločnosť ešte dlhú dobu,“ dodal na záver Spišiak, ktorý si Saganov príchod do mekky cyklistiky, pod Víťazný oblúk, prišiel pozrieť na bicykli. Klobúk dole pán Jozef Lučenič.
Oliver Buza
