SPOMIENKY NA „STARÚ“ SPIŠSKÚ NOVÚ VES
Patrím ku generácii, ktorá automaticky s nostalgiou spomína na zlaté šesťdesiate. Ale prečo tá automatika? Vraciam sa v čase a rozmýšľam.
Vo svete už zúrila sexuálna revolúcia, kvetinové deti spievali „make love, not war“, otepľovalo sa, jeden náš strýko sa už vrátil z väzenia, no ako politický sa nemohol vrátiť do súdnictva, druhý ešte stále „sedel“ v Jáchymove, náš otec už nekopal rudu pod zemou, ale pracoval v technickej kancelárii a keďže mu jeho vysokoškolský diplom z Viedne, aj znalosť troch svetových jazykov bola nanič, začal študovať na ďalšej vysokej škole baníctvo… Ale na to sa už patrí zabudnúť. Tak zabudnime. No tento úvod bol nevyhnutný pre to, čo vám chcem priblížiť. Tú zvláštnu atmosféru a nezlomnosť ducha, odolnosť a vytrvalosť.
Do Spišskej Novej Vsi sme sa znova nasťahovali koncom rokov päťdesiatych, po asi päťročnom „vyhnanstve“ v Novoveskej Hute. Aj na tú mám zopár spomienok, vrátane tých, ako chodievali rodičia na koncerty do Reduty a keďže im už po skončení nešiel nijaký autobus, chodili z koncertov domov pešo. Keď prichádzali, často si spievali pesničky, ktoré práve počuli. V tamojšej bytovke sme boli v dobrej spoločnosti. Vzdelanci, poslaní na práce v akcii B, ktorým nezobrali jediné: ich dušu. A tak tam spoločne slávili narodeniny, Vianoce, Veľká noc (oblievalo sa hojne a zapíjalo rovnako) – a keďže ešte neexistovali tí žrúti času, čo nám dnes „spríjemňujú“ život, naštudovali aj večer operných árií, pošili si kostýmy, ak nie iné, tak zo starých záclon a plachiet. Predstavenie sa konalo na spoločnej širokej chodbe. (Dom pôvodne stavali ako slobodáreň). Ale poďme do Spišskej Novej Vsi! Pamätám si vôňu novostavby na Hviezdoslavovej ulici, aj to, ako ľahko sa mi chodilo ku Levočskej bráne do ôsmej triedy základnej školy. Už nebolo treba vstávať na autobus z Huty, už bolo plno voľného času! Už som mohla občas zájsť do kina Tatry! Paráda! Lenže – márna moja radosť. Na gymnázium som nemohla – našej rodine ešte stále nebolo odpustené, takže rodičia, vediac, že ani na vysokú sa asi nedostanem (naše zlaté šesťdesiate boli ešte v nedohľadne) rozhodli, že pôjdem na priemyslovku. To znamenalo odchod z nového domova do internátu a pravidelné cestovanie každú sobotu a nedeľu. Ale nevadí! Nie o sebe chcem hovoriť. Keď som napísala o nezlomnosti ducha, mala som na mysli svojich rodičov. Ich neúnavnosť a húževnatosť. A popri tom všetkom, čo museli prežívať, aj nádhernú, obdivuhodnú radosť zo života. Podám dôkaz.
Viete si predstaviť dnes, keď na všetko treba peniaze a znova peniaze – že títo ľudia dokázali zorganizovať a potom aj uskutočňovať večery poézie pri hudbe z gramofónu s recitáciou? Recitoval náš otec a pár priateľov hercov z vtedy funkčného Dedinského divadla. (J. Pomšár, M. Drotár, P. Gažo) Zadarmo. V mestskej knižnici, s vlastným gramofónom a platňami i s platňami od priateľov. Otec recitoval krásne a vedel aj pekne spievať, ale na to by potreboval trochu tekutej podpory. Mama milovala hudbu, mala naštudované veľa vecí, napokon vo Viedni navštevovala Reinhardtov herecký seminár. Jej jediným hendikepom bolo, že v tom čase ešte nevedela dobre po slovensky. Ale večery boli veľmi vydarené a aj hojne navštevované mestskou inteligenciou. Každý taký večer bol malou udalosťou. Ľudia si obliekli to lepšie, čo mali (vtedy sa rifle nepovažovali za vhodný odev do divadla) a prišli pripravení na nevšedný zážitok. Nebol to zárobkový podnik. Naopak, ten čaj, čo sa tam podával a občas aj víno, to šlo z vreciek organizátorov. Neskôr sa podieľalo aj mestské kultúrne stredisko. A prečo hovorím o radosti? Lebo dnes nás nudí všetko. Za všetko platíme a očakávame, že za peniaze dostaneme ozaj všetko. Nedostaneme. A skutočná radosť? To je stále nedostatkovejší tovar. Stráca sa v materiálnej hojnosti a duševnej biede.
Majú dnes deti ešte takú radosť z obyčajných lyží a knižiek na Vianoce? Vybehnú na Blaumont so sánkami? Zaľahnú do perín s milovanými príbehmi, plnými ľudskej, nie umelej fantázie? Vybehnú na korčuliach na dvor, poliaty vodou a zamrznutý? Také zimy, plné snehu, si pamätám v Spišskej a priala by som ich z celej duše dnešným deťom. Nuž, taký bol začiatok našich „zlatých šesťdesiatych“. Na ich koniec radšej nespomínať.
MARÍNA JURÍČKOVÁ ROD. BÚZOVÁ
Narodila sa 25. marca 1944 vo Viedni, vyštudovala Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Košiciach a Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Pracovala 41 rokov v Slovenskej televízii ako technička, dramaturgička, prognostička, po roku 1989 šéfdramaturgička a riaditeľka programu. (V roku 1994 bola štátnou tajomníčkou Ministerstva kultúry SR). Má na konte 22 scenárov televíznych inscenácií a filmov a viac ako 400 prekladov a úprav dialógov filmov a seriálov. V súčasnosti scenáristicky a dramaturgicky pripravuje reláciu Herecké legendy na Dvojke v STV.
FOTOGALÉRIA: