Nórsko. Krajina fjordov, trolov, vysokej životnej úrovne a dobrosrdečných, spokojných ľudí. Kráľovstvo, kde už 26 rokov sedí na tróne kráľ Harald V., v poslednú septembrovú nedeľu korunovalo nového vládcu. Celý cyklistický svet sa v Bergene poklonil novému cisárovi – Petrovi Saganovi. A Spišský Patriot bol pri tom.
Do Nórska sme pricestovali s trojdňovým predstihom. Navštíviť túto prenádhernú krajinu a neobjavovať ju aj po turistickej stránke by bol hriech, ktorého sa naša osemčlenná spišská výprava nechcela dopustiť. Našim základným táborom sa stala po letných dovolenkách vyľudnená malebná dedinka Stalheim, ležiaca 130 km severovýchodne od Bergenu. V typickej drevenici nás privítal pravdepodobne najstarší obyvateľ obce, ktorý nám „trolskou“ angličtinou osvetlil jej dejiny a naviedol nás na turistické skvosty, ktoré okolie ponúkalo. So záujmom sa nás opýtal, prečo osem Slovákov navštívilo túto „zabudnutú“ zem a pri vyslovení mena Sagan sa len pousmial a popod fúz utrúsil, že v nedeľu to bude nórsky deň. Ako sa neskôr ukázalo, pomýlil sa len o 20 cm, no v ostatných veciach mal absolútnu pravdu. Okolie Stalheimu sa nám otvorilo a ponúklo ozajstné prírodné divadlo. V krajine, kde 300 dní vytrvalo prší, sa od piatka rána na oblohu vyštveralo zubaté jesenné slnko, ktoré nás sprevádzalo počas všetkých výletov. Náš turistický guru Dodo Kozák nám pripravil dva výživné výšľapy. V piatkovom predkrme sme zdolali tisícmetrovú horu Stalheimsnippa, no ozajstná lahôdka prišla až v sobotu. Čakal nás snáď najkrajší západonórsky fjord Gudvangen s výstupom na Bakkanossi a prospekty veru neklamali. Štvorhodinovú turistiku sprevádzali ľadovcové plesá, širokánske doliny, milióny hektolitrov vody, mapy minuloročného snehu, úchvatné výhľady a na jeho konci „pohľad pre bohov“. Tisícmetrové kolmé zrázy sa zlievali do tichého fjordu, kde malebné učupené dedinky žili svoj život v objatí ticha a neskutočnej nádhery. Aj tí najväčší turisti z našej skupiny stáli chvíľu v nemom úžase a vychutnávali si najfotogenickejšiu časť západného Nórska. Pár prítomných miestnych nám potvrdilo, že také počasie tam býva snáď dvakrát do roka a my sme boli celí bez seba, že nórski vikingskí bohovia nám takéto podmienky dopriali. A to sme nevedeli, že príde ešte niečo úžasnejšie. Blížil sa deň D.
Nedeľa 24. september 2017. Vstávame skoro ráno a po triezvej úvahe sa rozhodujeme, že do Bergenu sa prepravíme vlakom. Do druhého najväčšieho mesta Nórska sa totiž chystá pol sveta a my netúžime tráviť väčšinu dňa hľadaním vhodného parkovacieho miesta. Ako sa napokon ukázalo, bola to skvelá voľba. Miestna lokálka nám ponúkla obraz toho, akí dobrosrdeční a prajní vedia Nóri byť. A aj prehľad o tom, že značka SAGAN má vo svete svoj lesk a cveng. Oblečení v slovenských dresoch, ovenčení vlajkami a čelenkami s našim štátnym znakom sme sa ihneď stali hitom vlaku a partnermi na rozhovory, ktorým vládlo jediné slovo – cyklistika. Pochopili sme, že medzinárodná cyklistická únia si nemohla vybrať lepšie miesto pre organizáciu šampionátu, nórsky Bergen a jeho fanaticky zapálení obyvatelia boli tou najlepšou voľbou. To sa nám potvrdilo ihneď po vystúpení z vlaku. Do centra mesta prúdili mnohotisícové davy červeno – modrých domácich fanúšikov. Na hlavách im nechýbali vikingské rohy, v rukách držali svoje zástavy, najfrekventovanejšími slovami boli mená ich najväčších favoritov. Kristoffovi a Boasen Hagenovi sa veru na trati muselo poriadne čkať, viera v ich triumf bola u domácich obrovská. No Bergen sa obliekol aj do slovenských vlajok. Naši fanúšikovia opäť raz dokázali, že stoja pri svojom idole a do mesta, ktoré stráži nórske fjordy prišli v hojných zástupoch. „Na body“ jednoznačne porazili aj také cyklistické destinácie ako Belgicko, Holandsko, Taliansko. V najstaršej časti mesta Bryggen sa dokonca do slovenských farieb „obliekol“ jeden z domčekov, ktoré UNESCO vyhlásila za svetové dedičstvo a sympatická Šalianka z jeho okien veselo vyvesovala jednu slovenskú vlajku za druhou. Originálne sa so šampionátom popasovala aj jedna nórska banka. Svoje výklady oblepila plagátmi, na ktorých vyzývala potencionálnych favoritov ku kúpe miestnych realít v prípade ich trumfu. Všetky boli v angličtine, no na jej hlavných dverách bila do očí slovenčina. „Dobrý deň Peter. Veľa šťastia pri tretej výhre v rade. Myslíš si, že by si mohol svoje prize money utratiť na tento palác?“ hlásal slogan. Slováci obsadili aj mierne stúpanie s mačacími hlavami asi 4 km pred cieľom. Vzájomné hecovačky s domácimi, neustále pokriky a vyvolávanie mena úradujúceho majstra sveta dodávali pretekom to pravé cyklistické korenie. Ozajstné šialenstvo sa však spustilo prvým prejazdom pretekárov. V Bergene to hučalo ako v úli, trúbky, bubny spustili ten pravý fanúšikovský koncert. A keďže mestských kôl bolo jedenásť, jeden trval približne tridsať minút, a prišlo aj sľúbených slnečných 23 stupňov, ako pravým Slovákom sa nám zažiadalo v prestávkach penivého moku. Naše nadšenie schladil až účet, čašníci si za polliter oroseného zapýtali 10 €, čo bolo aj na človeka z krajiny s najvyšším hospodárskym rastom v Európe (rozumej Slovenskom) veľa a ostali sme radšej pri čírej vode. Nálada a napätie gradovali, peletón sa každým kolom scvrkával, na našu obrovskú radosť v ňom stále figurovalo aj naše želiezko. Peter Sagan to napokon dokázal a tretíkrát v rade sa stal majstrom sveta. Finiš ste videli lepšie vy pri televíznych obrazovkách, my sme boli odkázaní na „priamy prenos“ od môjho syna Borisa, ktorý nám špurt priblížil prostredníctvom mobilu. To, čo vypuklo následne, sa dá opísať len ťažko. Bergen sa razom stal hlavným mestom Slovenska, eufória fanúšikov v bielo – modro – červených trikolórach bola neopísateľná. Na každom kroku nám blahoželali domáci Nóri, Belgičania, Česi, Nemci, uznanlivo prikyvovali a s rešpektom vyslovovali meno novej cyklistickej legendy. Radosť vyvrcholila na hlavnom bergenskom námestí, kde Petra obliekli do dúhového dresu majstra sveta. Pri zimomriavkovej hymne sa v nejednom slovenskom oku zaleskla slza, celý ceremoniál bol nabitý nádhernou emóciou. Prípravy osláv sme pravdupovediac podcenili, resp. sme sa na nich pripravili nedostatočne. Nepočítali sme totiž s nórskou čiastočnou prohibíciou. Pulty s alkoholom sú každú nedeľu v supermarketoch a obchodoch „pod mrežou“ a na poriadnu oslavu v miestnych puboch sme vzhľadom na už spomínané ceny jednoducho nemali. A tak sme boli odkázaní na naše už dosť zdecimované zásoby v drevenom domčeku v Stalheime. Večer sme zakončili vypitím piva zo štamperlíkov a trápne triezvi, no s pokojom a hrdosťou v srdci sme sa pobrali spať.
Záver nášho vydareného pobytu prebehol bleskovo. V pondelok sme si dali ďalšiu, tentokrát automobilovú túru po nekonečných fjordoch. Prešli sme desiatkami tunelov, pri ktorých sme sa pri myšlienke na náš nekonečný príbeh s názvom „Dubná skala“ len pousmiali, odfotili sme sa pri stovkách vodopádov, naposledy sme si vychutnali veľkosť a nádheru nórskeho vidieka. Nórsko v nás zanechalo hlbokú a nezmazateľnú stopu a keď sa v utorok ráno z miestneho letiska odlepilo z pristávacej dráhy to naše lietadlo a ponad prekrásny Bergen zamierilo na juh, veľmi nám do spevu nebolo. Opustili sme totiž krajinu, ktorá si napriek globalizácii zachováva hrdosť, krásu a výnimočnosť.
Oliver Buza
