S udzenim mali bars dobre skušenosci už našo narodne buditeľe, šak, jak scahľi gače, ta hňedkaj ich lapila muza a pisali poeziju, za fteru bi še ňemušel hambic aňi Kasanova. Pre istotu spomňem jedneho z ňich, co na adresu úd-eného napisal, citujem: „K údu sa maj, viň sa k ňemu, pristaň každej vo potrebe, aby dobre bolo jemu, aby dobre bolo tebe.“ Pach z udzarňičkoch spopod Tatroch še rihlo ľuftom širil do caleho Uhorska a aj na dolnej žemi dzvihali ženi kidľe aj nos hore, ľem ňerozumeli, co im to Slovaci pošilaju za dimove signali. A tak ešči dluho robili svoj perkelt z pľecka, cebuľi, papriki a paradajkoch. A žebi im jedlo voňalo za ľuftom od Horňakoch, ta pridavali udzenu slaňinu. Na Slovensku zme mali odjakživa ženi mudrejše aj sporovľivejše a tak do perkeltu davali rovno udzene pľecko a so slaňinu mascili panti na dzveroch. Preborňičku f totim smere bula ista Uršuľa z Ulože, co še znala s pľec(k)om tak privinuc, že bulo dobre ňe ľem jej, jemu, aľe aj hasičom, co oslavovali na kopcu, v penzijoňe Lipa a dzvere otvirala tak ciho, še manžel ňigdaj ňeznal, kedi še vracila od hasičoch domu.
Co še do teho perkeltu dava?
dva kila udzene pľecko, mľeta sladka paprika, štiri veľke ložki paradajkovi pretlak, jedna červena, jedna žolta a jedna žeľena paprika, tri cebuľe, tri struči cesnaku, koreňje brafčove meso, šmaľec, soľ, čarni peper a kvašnu šmetanku
Jak še to robi, kedz dohori udzarňička?
Zaklad je dostac Uršuľu z dolneho konca dzedzini na horni a aj žebi ju pri kosceľe ňezahaltovalo. Za Lipu, pri udzarňičke še zrobi pahreba, narucaju še mokre ľisti, nad dzedzinu še začňe dimic a hasiče zabučja do doľini hitofku Horkich sližakoch„hori ci maštaľ“. Uršuľa vibehňe z domu a ľeci hore kopcom. Pri kosceľe pred tabuľu s napisom „obchádzka“ s šipku do ľava stoji miništrant, kruci s kaditeľnicu, Uršuľa viľeci na kopec a až pred kapľičku še spameta, šak maštaľ ma na opačnim koncu. Aľe hasiče še raduju, bo už je tam, dze ma bic a može začac robic svoj preslaveni uhorski perkelt.
Na šmaľcu speňi cebuľu, mesko nareže na rezanki a priruci do harenca. Dafto reže na kocečki, tu ňetreba špekulovac, nakoňec to aj tak budze jedno, bo je faktom, že Uršuľa tjež vipatra ľepši f plesovich šatoch, jak f ceplakoch. Ľem na druhej straňe ceplaki še scahuju rihľejši. Ta sebe viberce. Mesko še teraz posoľi, kuščičko podinstuje vo vlasnej ščavičke, prida še paradajkovi pretlak, koreňje brafčove meso a peper, podľeje še s vodu a duši a duši a duši a to je čas odľepic Uršuľu od harenca a vľac do ňej perfše pol deci a aj kuknuc, či ma ceplaki ľem na gumu, abo previazane na pantľiku. Krasavica šedzi za stolom, od peršoch dolu ňevidno a tak hasiče zosmutňeju a žebi im bulo veselši, zrucja helmi a vľeju druhi. Uršuľa medzičasom lapi do ruki papriku troch farboch, zaš nareže, zaš na rezanki a vsipe do harenca.
Prihadzaju, jak še hvari zlate časi, bo skoro šicko še už dinstuje a tak stači ľem sem, tam stanuc od stola, priložic na pahrebu a pomješac perkelt v harencu. A pripic, žebi še „uhorčik“ vidaril. Prestafki medzi prehadzkami ku harencu še z minuti na minutu zmenšuju, ňe zato, žebi trebalo častejši pomješac, aľe zato, bo treba častejši vipic. Tota ňeprjama umera še f praksi potim ukazuje tak, že perkelt z minuti na minutu ľepši, bo še ňepripaľuje ku dnu, ľem hasiče smutňejše, bo ešči furt ňevirješili otazku, jak trimaju ceplaki na Uršuľi.
Ku koncu še nareže cesnačik na drobno, posipe zos soľu, popuči, zmješa s kvašnu šmetanku a s ložečku prida na verch perkeltu. Priľeci miništrant, namesto kaditeľnice kruci s fajnim knedľikom, daju na taňer a možu čapac, bo jak vipiješ, ta šmakuje. A aj Uršuľa še koňečňe rozhibe, scahňe mikinu a hasičom še rozjasňi, šak ceplaki na ňej trimaju, bo su na hozentragľe. Aľe už je to jedno, hlavňe, že Uršuľa ňepribehla do Lipi v pľesovich šatoch. Bo tote ňe su aňi na gumku, aňi na pantľiki, aňi na hozentragľe, aľe še vzadu zapinaju na take male hačiki, co po dzešec poldecakoch ňenajdzeš, kedz najdzeš, ta ňeodkvačkaš, kedz odkvačkaš, ta ňescahňeš a kedz aj scahňeš, ta už ši zapomnul, naco.
Bo jak (h)vari klasik: JA MAM UŽ DŇEŠKAJ JASNO, COMU ŠE TOTA ŇIGDAJ ŇEVIDALA
BO NA SEBE, ĽUDZE MOJO, ŠEDZEMDZEŠAT KIDĽE MALA
ŠAK AJ KEDZ ŠE NAD ŇU BRAUTIGAN O POLOCI NAHNUL
TA DO RANA JEJ BIZOVŇE ĽEM POLOVIČKU KIDĽOCH SCAHNUL
Michal Buza st.