Aj na príbehu tohto muža, ktorý bol o pár rokov starší ako ja a prvý krát sa mihol v zornom poli mojich puberťackých filmov na bývalej esvéeške, uvidíte, že ľudia sú vždy na striebornom ontogenetickom plátne oblečení do kostýmu doby, v ktorej žili. A rovnako to bolo aj s Gustom, lebo on sa v tejto balade vždy blysne, kdesi na pozadí celuloidového pásu, so zaujímavými titulkami BMZ, tam, na okraji mesta, za Tarčou, kde už bolo cez rozorané pole len niekoľko krokov do voľnosti Ritimbergských lesov.
Tam som sa s ním prvý krát stretol, predvolaný na koberček k súdruhovi L., ktorého hlavnou úlohou bolo bdieť nad bezpečnosťou tohto strategického Spišskonovoveského závodu. Príčina? V rebríčku opušťákov areálu BMZky sme, spolu s Gustom (a Vilom), figurovali na prvých troch miestach a takýchto nezodpovedných pracovníkov bolo potrebné primerane skrotiť a uviesť do priemeru, aby na grafe neprítomnosti na materskom pracovisku nevytŕčali a nekazili predpísaný dochádzkový priemer. Ale súdruh L. mal neľahkú úlohu, lebo sme boli, Gusto, ja a súdružka P. „udržiavateľmi“ krytu civilnej obrany, kde sme sa raz do mesiaca (pod patronátom súdruha L.) zatvárali a vykonávali kontrolu, či toto, prísne utajované miesto pre osemdesiat vyvolených, vydrží nečakaný útok zákerných imperialistických síl. Ja osobne som mal na starosti vzduchotechniku krytu a odvtedy mi akosi nechutí bicykel, lebo krútenie do pedálov, v kombinácii s konzumáciou strategických tekutín, ktoré sme si do podzemia brali, mi dali vždy zabrať. A tak sme v rebríčku opušťákov závodu boli dlho neprekonaní, kým nás v hľadaní objektívnych dôvodov odchodu z pracoviska neodsunul zo zlatej a striebornej pozície súdruh V., ktorého výhovorky mali navyše ideologický rozmer.
Na tomto mieste je chvíľka času povedať, že na BéeMZetke pracovalo mnoho inteligentných ľudí a mnoho pekných žien. Bolo že to radosti, keď otehotnela nejaká žeriavnička, skladníčka, alebo sústružníčka, lebo v čase fungujúceho socializmu riešili odbory ozajstné problémy zamestnancov a gravidita, váhou svojich argumentov a pribúdajúcimi centimetrami v páse, posielala tieto ženy ku mne, do výtvarníckej dielne (aby nedvíhali ťažké predmety). A tak natierali plátna, miešali farby, vystrihovali šablóny, zapaľovali a zhasínali červenú žiarovku v tmavej komore a keď už bolo všetko urobené, dvíhali (miesto ťažkých predmetov) moje sebavedomie. Gusto mal zase dobrý a kladný vzťah k súdružkám, technicko- hospodárskym pracovníčkam a tak sme sa vždy spolu nakoniec stretli, najčastejšie na akciách telovýchovnej jednoty. Lebo či veríte, či nie, moji milí (prípadní) mladí čitatelia, v tom čase sa peniaze, ktoré sme cez dane odvádzali štátu, vracali do obehu, cez naozaj bezplatné školstvo, zdravotníctvo, kultúru, osvetu a šport a tak mala BéeMZetka svoju vlastnú TJ so siedmymi aktívnymi oddielmi. No a my s Gustom sme sa najlepšie cítili v spoločnosti volejbalistiek, aj keď sieťka bola miestami zavesená veľmi vysoko. Na druhej strane ale konkurencia medzi dievčatami bola veľká a vidina účasti v základnej šestke primerane inšpiratívna.
Najkrajšie stretnutia s Gustom ale boli na jeseň, začiatkom októbra, kedy sa pravidelne konali vždy veľkolepé, ale hlavne veselé (ba miestami až humorné) oslavy Dňa baníkov. Tento deň sa vždy zapísal zlatými písmenami do udalostí roka. Ja som už od božieho rána aj so súdruhom B. pripravoval výzdobu v reštaurácii Tatra, kde zhruba od jedenástej začali na inšpekciu prichádzať postupne: predseda závodného výboru revolučného odborového hnutia, súdruh K., predseda základnej organizácie komunistickej strany Slovenska, súdruh S., predseda základnej organizácie socialistického zväzu mládeže, súdruh P., predseda základnej organizácie vedecko- technickej spoločnosti, súdruh J., až napokon prišiel aj riaditeľ závodu, samotný kráľ, teda súdruh K. A to bolo časové znamenie, že oslavy sa o pár hodín začnú a po viacerých koreferátoch a referátoch sa pod kuratelou súdruhov z OV KSS rozbehne aj nefalšovaný kultúrny program, lebo tá správna nálada z baníckeho undergroundu bola dosiahnutá už s predstihom v zadných kumbáloch, s minisukňovými čašníčkami reštaurácie Tatra. Ale v pondelok sme už o šiestej ráno zasúvali, pod bdelým dohľadom vrátnika, svoje kartičky do štikačiek na vrátnici, lebo tak, ako sme sa vedeli kolektívne a od srdca zabávať, tak sme vedeli aj rozumom a rukami spolu zabrať v práci.
Poslednú rozlúčku s Gustom som temer nestihol. V tom čase som býval na Košiarnom briežku a keď som za zastavil pri skrinke, (či už nie som nebodaj vypísaný) a uvidel tam čierne na bielom ING. GUSTÁV MOLNÁR, pochopil som, že prestala sranda (a odvtedy tie skrinky na míle obchádzam). Len tá sranda akosi neprestala. Starostlivo som si z chaty doniesol svoj smútočný ancúg a keď som sa desať minút pred obradom obliekol, dotiahol uzol na kravate a pozrel do zrkadla, oblial ma studený pot, lebo som mal na nohách síce kvalitnú trekingovú obuv, ale k čiernemu obleku so sivou košeľou a tmavomodrou kravatou nijak raz nesedela (a lakovky päť kilometrov cez letisko na Košiarnom briežku). A tak som prišiel na cintorín radšej vo svojej turistickej šušťákovine a ja pevne verím, že mi to Gusto nemal za zlé, lebo som si povedal (a urobil som to len pár krát v živote), že taký dobrý kamarát, ako bol on, mi stojí za to. Lebo na jednej strane som v športovom outfite pri Dome smútku vyzeral ako taký debil, ale dôležitejšie bolo, že som tam bol. A dodnes to považujem za svoj najťažší spoločenský výstup, hoci len v malej roli tragikomického štatistu, za bránou, kde vás víta ten šteklivý nápis- Do videnia.
PS: Venované všetkým skvelým kolegom a kolegyniam Banskomontážneho závodu v Spišskej Novej Vsi.
Michal Buza st.