Cyklistické galeje. Nijako inak sa nedajú nazvať preteky, ktoré sa v obľúbenom júlovom termíne konajú v terénoch malebného Spiša. Populárna 333 extreme neostala ani v tomto roku nič dlžná svojej povesti a dokonale preverila fyzickú i psychickú pripravenosť bezmála 200 nadšencov, ktorí sa postavili na jej trať.
Ivon prežila najťažší ročník. Oddá sa cyklistickým mukám aj v budúcom ročníku?
Organizátori pridali v šiestom ročníku novú kategóriu. K „starým známym“ trasám na 333 a 222 km dokreslili aj 111km okruh, ktorý zvýšil atraktivitu týchto pretekov. Ten, kto sa aspoň trochu venuje horskej cyklistike,nám dá určite za pravdu, že prejsť čo i len 50 km v zvlnenom spišskom teréne, dá poriadne zabrať. O to obdivuhodnejší je výkon jedinej ženy, ktorá sa postavila na trať a prijala tú najväčšiu výzvu. Ivon Vaľová potretíkrát absolvovala 333 kilometrov dlhú cyklistickú tortúru a potretíkrát to zvládla. Jej autentické rozprávanie sme ponechali bez úprav, aby ste mali z neho ešte väčší zážitok. „Na úvod chcem povedať, že táto 333 bola určite tou najťažšou, ktorú som doteraz absolvovala. Poriadne nám to osolilo počasie, ktoré tu panovalo týždeň pred pretekmi. Častý dážď zmenil chodníčky a cestičky na blatové úseky, ktoré výrazne ovplyvnili výkony všetkých zúčastnených. Hlavne vinou blata som dosiahla najhorší čas zo všetkých mojich účastí, ale kvôli tomu to primárne nerobím. Pritom prvé kilometre boli parádne. Vyštartovali sme od športovej haly v sprievode polície, ktorá nás odprevadila až za mesto, kde sa začal ten ozajstný súboj s kilometrami a ľútou spišskou prírodou. Prvé blato sa objavilo už za Tepličkou, kde som začala šípiť, že to v tomto roku bude poriadna zábava. Úvodným kontrolným bodom bol tunel ORENBURG, tam sme boli ešte relatívne všetci pohromade. Spoznávam starých známych a robím si prieskum, ku komu sa pridružím na noc. V duchu si hovorím, že samu ma do čiernej tmy nedostane ani pár volov, no rozhodnutie s kým nechávam na neskôr, i keď nejaké predbežné dohody predsa len odzneli. Prvý dážď ma „chytil“ na zjazde z Medvedej hlavy. Terén vyzerá ako špongia, častokrát pod vodou jednoducho nevidno, aká hrubá vrstva blata je pod kalužami. Stojíme na Čingove, kde si dávam prvú kofolku, uvedomujúc si, že tento rok to bude masaker. Prvých 100 km mi robil spoločnosť môj priateľ, ktorý absolvoval svoju premíérovú 111 –tku, a tak nám cesta ubiehala lepšie. Pred druhým veľkým kopcom na Suchú Belú nás opäť „chytá dážď“. Nohy mi zatiaľ idú samé, cítim sa fyzicky v pohode. Zaslúžený zjazd po Glackej ceste ma dovedie až do Stratenej, kde sa osviežujem chutným vývarom a kávičkou. Navyše ma tam čaká sestra, ktorá mi svojim úsmevom dodáva energiu. Budem ju potrebovať, predomňa sa stavia ďalší kopec – Grajnár. Ten už idem sama a do hlavy sa mi stále tlačia myšlienky na noc. Sama nepôjdem! To viem určite. Na Závadke som si chcela troška v miestnej krčmičke „oraziť“, žiaden bike však pred ňou neparkoval, a tak sa poberám ďalej. V duchu počítam hodiny a vychádza mi, že ak sa chcem na Poráč dostať ešte za šera, musím pohnúť kostrou. Stretávam cyklistu samotára, spolu dobiehame ďalších dvoch. Ich tempo je však príliš pomalé, potrebujem „kopnúť do vrtule“, aby som Poráč stihla za svetla. Nestihla som…. Zapínam čelovku, chytá ma mierna panika. Už pol hodinu idem v tme, všade okolo šum stromov a listov, každých 10 sekúnd kontrolujem GPS a neomylne sa blížim k Poráču. Sprevádza ma zlovestný brechot dedinských psov, ktorý mi v tme nevdojak pripomína vytie strašidelného psa baskervillského. Navyše som zablatená až po uši, jeden prechod cez kaluž sa príliš nevydaril. Na vytúžený Poráč prichádzam o hodinu neskôr ako v minulom roku, navyše v sprievode policajnej eskorty, ktorú som si náhodne „stopla“ pri vjazde do doliny. Aspoň som spôsobila svojim príchodom trochu vzruchu. Úprimne? Mám toho plné zuby. Nasleduje zaslúžené občerstvenie, mierny oddych a hlavne riešenie najväčšej dilemy – s kým sa vydám do čiernej noci? V duchu sa usmejem, aké ťažké je zohnať si chlapa na jednu noc. Na Poráči nie je nik, na koho by som sa zavesila, dohodnutá partia z Orenburgu je hodinu a pol za mnou, taký časový vankúš veru nemám. Dozvedám sa, že jeden chalan je predo mnou. Štartujem z Poráča s troma cyklistami, ktorí idú 222, v Kolinovciach by sme sa mali rozdeliť. Modlím sa, aby sme dobehli pretekára pred nami. Cyklistický boh však na mňa kašle, len v sprievode čelovky a vnútorného nepokoja z tmavej noci „šľapem“ úplne sama na Kaľavu a Vojkovce. Tesne pred Slatvinou sú však moje prosby predsa len vyslyšané. V duchu sa mojim anjelom ospravedlňujem, červené koncové svetlo je neklamným znakom, že som konečne našla svojho muža na jednu noc. Dobieham ho, no jeho pomalšie tempo ma vôbec neteší. Navyše všadeprítomné blato, ktoré mám úplne všade, v kombinácii s nocou pôsobí úplne demotivujúco. Konečne sa začína brieždiť. Prichádza na mňa únava, okolo piatej, šiestej naberá obludné rozmery. Cestou – necestou prebehnú štyri líšky, ktoré mi však určite nechcú popriať povestnú dobrú noc. Volám kamarátovi Dodovi, aby mi na základe mojej polohy vypočítal, koľko výškových metrov a koľko času mi do limitu, ktorý je 33 hodín, ostáva. Šípim a dúfam, že by mi to mohlo vyjsť. Opäť sa ku mne pridáva môj už vyspatý priateľ Rado a je mi veľkou psychickou oporou. Únava je zničujúca a šrotuje môj zadok, aj posledné zvyšky síl. Slovník, ktorý používam, by sa pokojne hodil do krčmy štvrtej cenovej, no zatínam zuby a posledný iliašovský kopec prekvapivo hladko vybehnem. Ten pohľad na Spišskú je úžasný. Už viem, že ma čaká len zjazd a utrpenie končí. Po 31 hodinách 48 minútach prichádzam do cieľa fyzicky na úplnom dne, no šťastná, že som to dokázala. Sľubujem sama sebe, že to bolo poslednýkrát.“
Koňak po premiére túži po zlepšení. Trúfa si aj na dvestodvadsaťdvojku
Veríme, že Ivonin report bol dostatočne výstižný, aby ste si vedeli predstaviť, čo všetko si jazdci museli na trati vytrpieť. Je o to obdivuhodnejšie, že tento titánsky výkon podala žena. Uznanlivé slová vyslovuje na jej adresu aj niekoľkokrát spomínaný Ivonin priateľ Rado Koňak, ktorý si prvýkrát skúsil aj najkratší okruh merajúci „iba“ 111km. „Je to pozoruhodné, čo Ivon dokázala a zvládla. Ťahal som s ňou posledných 60 km a videl som, v akom je stave, určite je tá záťaž zdrvujúca. No som aj za ňu šťastný, že to zvládla, je to ozaj obdivuhodná žena,“ zložil svojej priateľke kompliment chlapík, ktorý sa postavil na štart spolu s ňou.Raďo odjazdil 111km, a preto sme sa spýtali aj na jeho pocity. „Vinou počasia to určite nebola žiadne prechádzka ružovou záhradou. Musíte mať dobre nastavené obe najdôležitejšie veci pre tento pretek. Nohy a hlavu. Bez tejto kombinácie sa vám to nepodarí. Mne osobne sa išlo celkom dobre, jasné, že som si aj ja prežil krízy, ale zvládol som to. A keď som sa po takmer jedenástich hodinách spúšťal z Grajnára, zaleskla sa mi v očiach aj slzička dojatia. Bol som hrdý na seba, že som to dokázal, že som zdolal sám seba. Vôbec mi nešlo o čas, ten pocit je fascinujúci a v mnohom oslobodzujúci,“ opísal svoju premiérovú účasť. Zaujímalo nás, ako musí prísť človek pripravený, aby nástrahy tej najkratšej trasy zvládol. „Je to určite individuálne, ale myslím si, že do júla, kedy sa preteky konajú, by mal mať od začiatku sezóny pretekár najazdených 500 – 600 km, samozrejme v teréne. Osobne som už tri dni pred pretekmi na bicykel nesadol, bol som vo vode na Vrbove, upravil stravu, zvýšil príjem magnézia. Samozrejme dôležitá je aj technika jazdy, ako aj technika, ktorú máte „pod zadkom“, ale to sú už len doplnkové faktory. Podstatná je chuť zabojovať, vôľa prekonať sám seba a potom to pôjde. Mne sa to veľmi páčilo, na rok by som rád šiel 222, snáď Ivon presvedčím a pôjde so mnou aspoň ako podpora. Tá od šampiónky by sa mi určite zišla,“ doplnil Koňak.
Oliver Buza