Vo februárovej ankete o najlepšieho športovca mesta Spišská Nová Ves za rok 2016 trocha prekvapujúco, no úplne zaslúžene „zdvíhal ruky nad hlavu“ rodák z Liptovského Hrádku, člen KK Iglow Spišská Nová Ves, Dominik Imrich. Chalan, ktorému učarovalo biele kimono, je už deväťnásobným Majstrom Slovenska a dvojnásobným medailistom z ME, a tak pomyselnú trofej získal určite plným právom. O jeho obľúbenom karate, ale i o všeličom inom, sa neváhal podeliť ani s čitateľmi Spišského Patriota.
Dominik, začneme z konca. Čo pre teba znamená ocenenie „Športovec roka mesta Sp. Nová Ves“?
V prvom rade obrovské prekvapenie, a to hovorím bez nejakej falošnej skromnosti, dokonca som to bral len tak, že sa treba zo slušnosti zúčastniť. Nemal som nič pripravené, o to viac som bol prekvapený, až som v tej chvíli nevedel tú radosť prejaviť. S odstupom času si to uvedomujem a viac si to vážim. Poďakovať chcem hlavne všetkým v klube, že som bol nominovaný a schvaľovacej komisii v SNV, že tak rozhodla. Je to pre mňa prvé spoločenské ocenenia, ale možno aj posledné. Či sa mi to páči alebo nie, už teraz niekto na sebe tvrdo pracuje, aby budúci rok bol najlepším. To je ale správne, a takto to má byť v športe, ale aj v živote. Ja robím to isté, snažím sa posúvať limity.
Bolo karate pre teba od začiatku športom číslo jeden?
Dá sa povedať, že áno. Začal som ho trénovať pod vedením môjho otca v Lipt. Hrádku. Vyrastal som v prostredí, kde sa to vnímalo ako súčasť spolužitia mojich rodičov, keďže aj mamka sa tomuto športu venovala rovnako ako otec. Športoval som rád, dokonca som sa 3 roky popri karate venoval biatlonu a v tom čase som na Slovensku obsadzoval popredné umiestnenia. V otcovom trénovaní som videl taktickejšiu prepracovanosť v príprave na súťaže, a to rozhodlo, že som sa naplno začal venovať len karate. Veľa športov Vás oberá o detstvo, vzdelanie a neskôr aj o mladosť, karate nie, a vôbec tým nemyslím, že by nebolo náročné na prípravu.
Čo ťa na tomto športe priťahuje najviac a aké sú tvoje vzory?
To napätie do poslednej sekundy, sú tam obrovské emócie. Je to ako v bežnom živote, ak si myslíte, že to máte akokoľvek premyslené a zrazu vás môže prekvapiť úplná maličkosť. Tam sa nepripravenosť neodpúšťa. Po každej súťaži sa analyzujú zápasy, rozoberajú videá, aspoň to tak robím ja s otcom a trénerom roka p. Jaroslavom Javorským. Vzory boli do štrnástky, potom prišla už len konkurencia.
Čo je v karate najdôležitejšie, aby si z tatami odchádzal ako víťaz?
Mať natrénované, bez toho to nejde. Moment prekvapenia, priestorová orientácia, reagovať na podnet, tých faktorov, čo ovplyvňujú športový výsledok, je veľmi veľa. Preto mám aj radšej kumite, čiže kontaktný súboj, je tam viac priestoru pre sebaprezentovanie a kreativitu.
Venuješ sa karate profesionálne? Ako stíhaš spojiť štúdium s týmto športom?
Ja robím tento druh športu rád vrcholovo, keďže som bol zaradený pre rok 2017 do top tímu. Študujem, takže bolo na mne, ako to skombinujem a ono sa to dá, lebo aj v škole sa snažím byť prospechovo s vyznamenaním.
Čo všetko chceš v karate dosiahnuť a čo si ochotný pre to obetovať?
Úprimne, ja nemám takto svoje smerovanie života nastavené. Pre mňa je na prvom mieste škola, vedomosti a všetko ostatné je radosť z pohybu. Ak sa niečomu venujem, tak pre potešenie a hrdosť. Nie je to šport, čo vám zmení život, a možno preto úpolové a silové športy dosahujú takú úspešnosť, lebo za tým nikto nemôže vidieť žiaden profit.
Dodržiavaš nejakú špeciálnu životosprávu?
Musím si kontrolovať váhu, takže dbám na to, čo zjem a kedy. To robia asi všetci, ale nič špeciálne.
Aký je tvoj najpríjemnejší i najhorší karatistický zážitok?
Tým pozitívnym „naj“ bolo asi vtedy, keď som skončil na 3. mieste na Majstrovstvách Slovenska ml. žiakov v Košiciach. Otec mi vtedy vravel, že možno budú medaily aj zo Slovenska a Európy. Vtedy som tomu neveril, už to mi stačilo, byť v prvej trojke na Slovensku. Najhoršie je, keď si myslím, že mám natrénované a na súťaži sa ukáže, že to tak nie je a trápim sa, aby som zachránil aspoň bodový náskok. Niekedy sa to podarí udržať, niekedy nie. Čo zostáva, je len čudný pocit po súťaži.
Čo si myslíš, prečo by mali mladí robiť tento šport?
Takto otázka nestojí. Je jedno, či to bude šport, kultúra, umenie, hlavne nech robia mimoškolskú aktivitu, obohacuje to osobnosť. Hlavne nech sa nevidia na mieste niekoho známeho, skôr nech sa dokážu tešiť z pohybu, ak si napokon akýkoľvek šport vyberú. Ak všetko do seba zapadne, prídu výsledky aj ocenenia. Nech si nepostavia otázku „prečo“, až potom „ako“? Japonci to majú naopak, „ako“ až potom „prečo“, a táto filozofia mi je bližšia.
Po prevzatí ocenení sa zvykne ďakovať. Nech sa páči, tvoja „ďakovačka“….
Ten zoznam je dlhý – otec, mama a aj 6-ročná sestra, ktorá toleruje, keď sa pripravujem na súťaže. Samozrejme, pán Javorský, ktorý ma už roky pripravuje na významné európske a svetové súťaže, a všetky mi koučuje, patrí sa, aby to bolo spomenuté. KK IGLOW SNV, kde ma prijali a cítim sa príjemne, aj keď pochádzam z Liptovského Hrádku. Za každým športovcom, či športovým výkonom sú desiatky a stovky ľudí, ktorí zanechajú svoj podpis.
Oliver Buza
Pingback: Športovec roka 2016 Spišská Nová Ves – Dominik Imrich článok Špišský PATRIOT - www.kkiglow.sk