Každý človek chce byť dobrý, a dosiahnuť čo najviac, v tom, čo robí. Chceme byť úspešní, rešpektovaní a obdivovaní, preto míňame veľké sumy peňazí na veci, ktoré nepotrebujeme, aby sme ukázali, akí sme skvelí. Často krát posudzujeme ostatných podľa ich úspechov. Prirodzene tak obdivujeme tých s vplyvnými pozíciami a tučnými kontami v banke. Bližší je nám riaditeľ ako skladník, jednoducho preto, že ma veľkú moc. Nemali by sme, ale stáva sa nám to. Hovorí sa tomu- na úspech orientované myslenie.
Ak chce kandidát uspieť vo volebnej kampani potrebuje sa určitým spôsobom prezentovať. V ostatných rokoch sme však svedkami javov pripomínajúcich neslávne totalitné obdobie svetlých budovateľských zajtrajškov. Sochy v nadživotných veľkostiach mali poukázať na úspechy a moc vládnucej strany a preto „zdobili“ naše námestia. V dnešnej podobe stačí vymeniť kov za iný materiál a megaobrovské papierové hlavy nám ukazujú ako chutí moc. Mesto sme si vyzdobili nadrozmernými plagátmi v “akožechlapskom “ štýle a naše školy a škôlky sa nezaobišli bez propagovania len toho jedného „nášho“ človeka. Verím, že si tento mačovský spôsob nenájde priestor a podporu a dopadne tak, ako sľubované “večné časy”.
V týchto dňoch sme oslávili 100. výročie vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Ústrednou postavou tej doby bol Milan Rastislav Štefánik. I keď zo Spiša nepochádzal, ani tu nežil, je s naším regiónom úzko spätý. Jeho sestra žila v Spišských Vlachoch. Do nášho mesta sa neskôr presťahovali brat a následne tiež mama Albertína. V roku 1929 bola v parku pred evanjelickým kostolom postavená socha M. R. Štefánika, ktorú však komunistický režim odstránil. V tejto súvislosti sa natíska otázka návratu sochy na miesto, ktoré pred temer 90-imi rokmi vybrali naši predkovia.
Andrej Cpin