Jana Kazaz, rodená Jasečková, po štúdiu na osemročnom gympli, na Javorke, vyštudovala právo v Košiciach. V štúdiu ústavného práva pokračovala, v Budapešti, kde spoznala svojho manžela- Serhana. „Študoval tam politické vedy. Pochádza z Istanbulu. V roku 2011 som odišla na ročný výskum do Turecka a v roku 2012 som šla na výskum do Oxfordu. Po týchto cestách som úspešne ukončila phd a odišla som za budúcim manželom do Istanbulu. Presťahovala som sa tam v čase, keď končili tzv. Gezi protesty a bolo tam riadne rušno. Vzali sme sa v roku 2014 a koncom januára 2017 sa nám narodil syn Teodor.“ vysvetľuje Jana svoju životnú púť.
Turci sú, podľa nej, pôžitkári. Najmä v jedení a pití. „Napríklad, do seba nehádžu panáky jeden za druhým. K národnému drinku raki si dajú pečené ryby, morské plody, nakrájaný syr, či ovocie. Každý hlt raki sa zajedá syrom a melónom. Popri tom počúvajú hudbu a debatujú,“ rozpráva. Turci si vraj doprajú všetko, aj za cenu veľkého dlhu na kreditke. „Žijú naplno. Málo Turkov má úspory.“
Okrem toho si Jana všimla, že, sú Turci pohostinní, rodinne založení a navzájom si veľmi pomáhajú. A v ďalekom Istanbule pomohli aj jej. „Napríklad, jedno dievča, na moju otázku, odkiaľ mi ide autobus, (vtedy ešte po anglicky), sa mi najprv ospravedlnila, že nevie po anglicky, zobrala ma za ruku a doviedla ma na správnu zastávku 5 minút pešo. Myslela som, že tam ide tiež, ale ona sa vrátila, kde bola. Unúvala sa iba kvôli mne,“ spomína Janka.
Čerství manželia však v Istanbule nechceli ostať natrvalo. Preľudnenosť, nekonečné dopravné zápchy a bezpečnosť rozhodli, že Istanbul opustili. „V 17 miliónov meste sa denná rutina točí okolo toho, kedy začína a končí zápcha. A začalo to tam byť aj nebezpečné. Ako cudzinka som sa veľmi bála. Vydesil ma každý útok. Po každom výbuchu som odmietla používať metro na dva týždne. Potom šiel život ďalej. Strašne ma vydesil útok na letisku Ataturk. Taktiež pokus o prevrat. Stíhačky spôsobujúce sonické tresky a streľba. Hrozné!! Vedeli sme, že musíme odísť čím skôr.“ A podarilo sa im to. Jankinho manžela pracovne preložili do pobočky vo Viedni.
Napriek nepriaznivej politickej situácii je v Istanbule veľa krásnych miest a pamiatok, ktoré človek musí vidieť. Jeho návštevu po skončení bezpečnostných rizík mladá žena zo Spiša odporúča. „Istanbul je dostatočne európsky, a zároveň orientálny, kde máte pocit exotiky. Turisti si ho užívajú stále. Sú ale opatrnejší. Čakajú, kedy pominie nebezpečenstvo útokov.“ Janku život v Istanbule zocelil. Hovorí, že to bola pre ňu škola života. „Dokázala som sa naučiť ich jazyk, našla som si tam prácu, v právnickej firme.“ Teraz pred ňou stojí ďalšia výzva. A my prajeme mladej sympaťáčke, aby sa jej darilo aj v meste na Dunaji. (sim)
