Tak už je to tu. Školáci a poslanci zasadli do lavíc. Lastovičky, bociany a ďalší teplomilní vtáci začínajú baliť pred dlhým letom (a po krátkom lete) na juh. Huby vytŕčajú svoje pestrofarebné klobúky z machu, trávy, alebo spod listov a ihličia. Ani naše lesy nechcú zostať pozadu a hýria farbami, vďaka ktorým nám nikdy nezovšednejú. V obchodoch sa už začínajú objavovať čokoládové postavičky Mikuláša, anjela a čerta. To je znamenie – jeseň nám klope na dvere. Záhradkári vláčia domov dopestovanú úrodu a tam sa do nocí vo veľkom zavára, suší a zamrazuje. A tak ako sa zvieratá, stromy a obyčajní ľudia začínajú pripravovať na zimu, na slovenskej politickej scéne sa začína variť čajíček na novembrové komunálne voľby. Starostovia a primátori, ktorí by chceli byť opätovne zvolení dali nabrúsiť nožnice a budú prestrihávať pásky v tempe, aké by im závidel aj Nožnicovoruký Edward. Z obecných a mestských rozpočtov budú organizovať rôzne akcie, na ktorých si budú robiť vlastné kampane, hoci takéto politické správanie a využívanie verejných prostriedkov na osobnú propagáciu považuje vyspelý demokratický svet za zvlášť opovrhnutiahodné. Ich protikandidáti sa budú rovnako aktívne snažiť oslovovať voličov. Väčšina z nich ale „za svoje“. Poštárky čaká fuška – letáky, retušované fotografie mužov a žien, ktorí by chceli ovplyvňovať život v mestách a obciach Slovenska zaplnia naše schránky. Väčšina z nich skončí okamžite v zbere papiera, ale ja odporúčam prečítať si to nekonečné množstvo sľubov, ktoré nás zaplavia. Až tie nám ukážu, čo všetko doterajší starostovia a primátori neurobili, alebo urobili zle.
Tak ako sa menia ročné obdobia, móda, účesy, menia sa aj názory a správanie sa niektorých kolegov poslancov. Pre nás, ktorí nie sme členmi žiadnej strany, je správanie sa kolegov- straníkov predvídateľné asi ako počasie v apríli. Kým počas debát v jednotlivých výboroch sa prejavujú odborne a konštruktívne, akonáhle zasadnú do poslaneckých lavíc a sú pod dohľadom svojich šéfov, akoby ich náhle postihol syndróm stádovitosti. Okamžite majú všetci rovnaký názor na všetko. V takých chvíľach si zvyknem položiť otázku: Načo je nám toľko poslancov, na úrovni dedín, miest, krajov, či štátu, keď jediné, čím prispejú k rozvoju spoločnosti je ich neochvejné a spoľahlivé hlasovanie – tak ako im ich bossovia prikážu? Už veľkí myslitelia, akým bol určite aj Albert Einstein, dávno potvrdzujú, že práve pri konfrontácií názorov, snahe o pochopení toho druhého sa rodia tie najväčšie myšlienky. Možno práve preto nám takéto myšlienky na Slovensku občas chýbajú.
Rasťo Javorský, poslanec KSK
